Pri zmienke o križovaní prebehol aj najtvrdším obyvateľom Rímskej ríše mráz po chrbte. Tento krutý trest smrti znamenal pomalé fyzické mučenie spojené s verejným ponížením. Odsúdený si musel sám odniesť kríž na miesto, kde sa konala poprava. V dobe, keď neexistovala televízia ani film, ktoré by ukájali najprízemnejšie ľudské túžby po krvi a násilí, bolo ukrižovanie pre znudených či zvedavých miestnych obyvateľov často „najlepšou show“. Obete boli vyzlečené donaha a pribité na kríž tak, že nemohli vykonávať svoje telesné potreby a zabrániť posmechu a urážkam prihliadajúceho davu. Keď popravná čata dorazila na miesto ukrižovania, vojaci pripevnili priečny trám k nosnej časti kríža. Potom na neho položili odsúdeného, ktorého ruky a nohy pribili klincami ku krížu. Nakoniec kríž vztýčili a nasadili do pripraveného otvoru.

Znehybnená obeť nemala možnosť chrániť sa pred silným palestínskym slnkom, chladom ani hmyzom. Ukrižovanie nepoškodilo žiadne pre život nevyhnutné orgány. Vzhľadom na to smrť prichádzala pomaly, často až po niekoľkých dňoch, a to v dôsledku vyčerpania, svalových kŕčov, hladu a smädu.

Židia považovali ukrižovaného zločinca za človeka zavrhnutého izraelským národom a prekliateho Božím zákonom. Očakávali, že ich Mesiáš bude mocný víťaziaci kráľ, nie trpiaci zločinec. Preto nie div, že Pavol hovorí: „My však hlásame Krista ukrižovaného – pre Židov pohoršenie a pohanov bláznovstvo.“ (1Kor 1,23)

Ježiš podstúpil túto smrť dobrovoľne. Na kríži trpel ukrižovaný ten, ktorý nič zlé neurobil, namiesto mňa, ktorý som si to zaslúžil.

Zdieľať tento príbeh: