„Mama, tu to budeš mať dobre. Budeš mať pokoj od detí. Konečne si budeš môcť prečítať peknú knihu bez vyrušovania. Pozri, máš tu aj pekný televízor.“ Tak podobne hovorili súrodenci svojej mame, aby zahnali trápnu situáciu po tom, čo ju priviezli do starobinca.

„Teraz už musíme ísť. Večer ťa ešte navštívime. Ferko má ešte úlohy a musí sa učiť. Albert odchádza na konferenciu a musí sa zbaliť. Tu ti bude dobre. Ľudia sú tu milí a ochotní pomôcť.“

Stará pani mlčky brala všetko na vedomie a len prikyvovala. Bola to naozaj milá osoba. V nasledujúcich dňoch sa neprihodilo nič zvláštne. Prosím, ďakujem… nič iné nebolo počuť. Lekár, ktorý ju prehliadal, nezistil, že by jej niečo chýbalo. Keď sa jej spýtal, čo by pre ňu mohol urobiť, odpovedala: „Ďakujem, nič mi nechýba.“

Vie však lekár, čo potrebuje žena, matka alebo stará matka? Určite niečo, čo sa nedá kúpiť. Tým menej, čo môže poskytnúť ústav pre starých a chorých ľudí. Pretože jej správanie bolo zvláštne, nejaký čas túto pani pozorovali. Raz si všimli, ako po večerných správach vstala a pobozkala televízor. Áno, televízor. Potom sa usmiala a odišla do izby. Keď sa jej riaditeľ ústavu spýtal, čo to znamená, odpovedala: „Je to jednoduché. Hlásateľ je jediný človek na svete, čo mi praje dobrú noc.“

Zdieľať tento príbeh: