Sundar a Tibeťan začali zostupovať z výšin Himalájí. V polovici cesty nadol sa prudko ochladilo. Keď sa Sundar pozrel dolu, hlboko na dne rokliny ležalo telo človeka! Sundar naň uprene hľadel a zbadal, že jedna ruka sa pohla. Človek žil!

Sundar potiahol svojho spoločníka za kožušinový kabát. „Spadol tam človek. Musíme sa ho pokúsiť zachrániť.“

Jeho spoločník odmietol pomôcť. Protestoval, že sami zomrú, ak sa oneskoria. Sundar vedel, že Tibeťan má pravdu. Na predchádzajúcich cestách cez tieto hory sám narazil na telá mužov zamrznutých pri náhlej zmene počasia. Jeho spoločník pokračoval v ceste, Sundar zostal vzadu. Nahlas sa pomodlil a potom začal opatrne zliezať do rokliny. Uvedomoval si, že jeden nesprávny pohyb – a môže skončiť ako onen muž.

Keď konečne prišiel k mužovi, opatrne si ho vyložil na chrbát. Potom okolo oboch ovinul svoju prikrývku. Napriek krvácajúcim nohám ho pomaly, ale isto niesol po chodníku.

Po chvíli sa vyjasnilo a prestalo snežiť tak rýchlo, ako začalo. Práve vtedy Sundar zbadal kamenné domy dediny niekoľko sto metrov pred sebou. Premohla ho úľava. Jeho radosť sa však okamžite zmenila na šok, keď spozoroval stuhnuté telo svojho spoločníka, ktorý pokračoval v ceste sám. Ležal mŕtvy na kraji chodníka niekoľko desiatok metrov od dediny.

Sundar sa nad mužom krátko pomodlil.

Onedlho sa spolu s človekom, ktorého zachránil, ohrievali pri dymiacom ohnisku. Keď Sundar premýšľal o udalostiach toho dňa, uvedomil si, že námaha pri nesení muža na chrbte a kontakt dvoch tiel vytvorili dostatok tepla na udržanie oboch v teple a nažive. Vedel, že keby sa nebol zastavil zachrániť spadnutého muža, s najväčšou pravdepodobnosťou by bol aj on zamrzol spolu s Tibeťanom vedľa chodníka.

Zdieľať tento príbeh: