Terry Fox bol od malička vášnivý športovec, ale nie príliš nadaný. Keď mal 14 rokov, bol posledným náhradníkom v školskom basketbalovom tíme. Za celú sezónu si oficiálne zahral iba jednu minútu. Mal však jednu výnimočnú vlastnosť – nadmernú húževnatosť. Ďalej usilovne trénoval, vďaka čomu sa o štyri roky stal na škole športovcom roka.

Keď mal 17, pri autonehode utrpel poranenie kolena, ktoré ho stále viac bolelo. Diagnóza bola šokujúca – zhubný nádor v kolene. Bola nutná amputácia postihnutej nohy a následná chemoterapia. Nádej na prežitie – 50 %. Terry sa nevzdal. Tri týždne po amputácii začal s protézou chodiť. Potom začal hrať golf a neskôr aj basketbal na vozíčku – a to súčasne s brutálnou chemoterapiou.

Jeho prístup k lekárom a liečbe bol veľmi zaujímavý. Nešpekuloval o tom, či bola amputácia nutná a nikoho neobviňoval z rôznych komplikácii. Naopak. Bol nesmierne vďačný za to, že mu lekári umožnili prežiť. Kládol si otázku, o koľko viac ľudí by sa dalo zachrániť, keby na výskum tejto strašnej choroby bolo viac peňazí.

Zdieľať tento príbeh: