Bol som vtedy mladý kazateľ. V nemocnici som navštívil ženu, ktorá patrila do nášho spoločenstva. Rakovina jej uberala zo síl. Po pol hodine som videl, že už začína byť unavená. Pomodlil som sa s ňou a chcel odísť. V tom sa ma spýtala: „Ponáhľaš sa veľmi?“

Trochu ma to prekvapilo. Vyzerala unavene a ja som mal pocit, že si už chce odpočinúť. „Nie, mám ešte čas. Čo potrebuješ?“ spýtal som sa.

„Vieš, vo vedľajšej izbe leží pani, ktorá je tu už vyše pol roka a nikto ju nenavštívil. Nemohol by si na chvíľu za ňou zájsť?“ Potešilo ma, že vo chvíli, keď sa iní starajú len sami o seba, dokáže myslieť na opustenú starú pani, ktorú v živote nevidela, len o nej počula od sestričiek, ktoré mali tej „večne uhundranej babky“ plné zuby.

„Dobre, zastavím sa pri nej,“ odpovedal som s úsmevom. „Mám sa ešte vrátiť a povedať ti, ako to dopadlo?“ Odpovedala, že nie. Otočila hlavu a pomaly zaspala.

Zdieľať tento príbeh: