Keď George Müller oznámil svojmu zboru, že chce založiť sirotinec, dal priestor pre otázky. Niektoré boli veľmi praktické, ako napríklad: Kde sa bude sirotinec nachádzať? Koľko sirôt v ňom bude ubytovaných?

George ešte nevedel, kde bude sirotinec stáť, ale chcel doň prijať okolo tridsať dievčat vo veku od sedem do dvanásť rokov. A v akom veku by mali dievčatá odísť? George si nebol istý. Dúfal, že keď dovŕšia dvanásť rokov, väčšine z nich nájde prácu slúžok v domácnostiach. Avšak žiadnej z nich sa nedovolí vrátiť na ulicu len preto, že by bola pre sirotinec príliš stará. Nejaké miesto sa pre ňu bude musieť nájsť. George zatiaľ nemal v pláne ani žiadny konkrétny personál.

Jeden pán s dlhou zlatou retiazkou, ktorá mu visela cez tučné brucho, sa opýtal, či to George myslí vážne, že Boh sa postará o každodenné potreby sirôt. Napríklad, či by Boh mohol poslať nočníky a plienky, učebnice a ponožky pre tridsať dievčat, ktoré nikto nemá rád a o ktoré sa nikto nestará? George odpovedal, že budú musieť počkať a uvidia. Ale z vlastnej skúsenosti vedel, že pre Boha nie je nič príliš veľké alebo malé, o čo by ho nemohol prosiť.

Po skončení otázok George uzavrel zhromaždenie modlitbou.

Zdieľať tento príbeh: