George Müller odišiel k zadným dverám, kde sa lúčil s ľuďmi. Tam si vypočul niektoré poznámky k jeho plánu založiť sirotinec, ktoré ľudia nechceli povedať pred ostatnými.

„Myslím, že si na seba beriete veľký projekt,“ povedala jedna staršia žena. „Ak vás Boh volá pracovať so sirotami, možno by ste si radšej mali zobrať jedno alebo dve k sebe domov. Keby sirotinec skrachoval, bola by to hanba pre nás všetkých.“

„Nikdy som nič také nepočul,“ reptal ďalší muž. „Neviem si predstaviť, ako by to mohlo fungovať. Najlepšie miesto pre siroty je chudobinec. Aspoň sa z nich tam nestanú darebáci!“

„Pán Müller, keby ste boli Angličan,“ začala ďalšia žena hrdým tónom, „vedeli by ste, že také niečo v Anglicku nie je možné. My to tak nerobíme. Možno doma v Prusku môžete prosiť Boha, aby splnil všetky vaše potreby, ale nie tu.“

Každý negatívny komentár však vyvážil jeden pozitívny. Jedna sestra strčila Georgovi do ruky desaťšilingovú bankovku a povedala: „Budem sa za vás každý deň modliť, pastor Müller. Nech vás Boh vedie.“

Ďalšia žena sa postavila priamo pred neho a povedala: „Pane, nie som žiadna kancelárska sila, ale viem variť, upratovať – a prepána kráľa – zaštopkala som tisíc ponožiek. Ak by ste ma vo vašom novom sirotinci potrebovali, som ochotná pracovať. A nerobte si starosti, že mi musíte platiť. Dobrý Boh ma doteraz nikdy nenechal o hlade a viem, že ma nenechá ani teraz. Keď vy máte vieru pre tridsať detí, tak ja mám vieru pre seba!“

„Boh vás žehnaj a ďakujem,“ povedal George. „Práve takého človeka potrebujem.“

Zdieľať tento príbeh: