V to ráno vytlačili bristolské noviny článok s názvom „Miestny kazateľ plánuje založiť sirotinec“. Písalo sa v ňom, že ak sa to Georgovi Müllerovi podarí, bude to prvý sirotinec v Bristole. V celom Anglicku bolo len desať alebo dvanásť sirotincov. Až na jeden z nich, všetky boli súkromné, ktoré prijímali len „deti zámožnejších rodičov“.

Celý nasledujúci týždeň sa George modlil a veci potrebné pre sirotinec prichádzali samé. Peniaze, prikrývky, látky na nočné košieľky pre dievčatá, obrusy, vankúše, plachty, lavóre, taniere… Takmer každú hodinu priniesol niekto strieborný príbor. George starostlivo zaznamenával každú darovanú položku a každý peniaz.

Po večeri, 17. decembra 1835, si George sadol za písací stolík a vytiahol svoj denník viazaný v koženom obale. Pri jeho nohách sa hrala dcérka Lýdia. Namočil pero do atramentu a napísal: „Dnes večer jeden brat priniesol hojdacieho koníka, tri pracovné kombinézy, štyri zástery, šesť vreckoviek, tri ozdobné prikrývky na posteľ, jednu deku, dve cínové soľničky, šesť plechových hrnčekov, šesť kovových 1yžičiek. Tiež doniesol tri šilingy a šesť pencí, ktoré poslali traja ďalší ľudia. Zároveň mi povedal, že zajtra pošle jeden darca sto libier.“

Zdieľať tento príbeh: