Pri dverách sa ozval zvonček. Pani Neumannová šla otvoriť. Vonku stála zdravotná sestra. Bolo vidno, že má naponáhlo. Bojazlivo povedala:

„Pani Neumannová, poďte rýchlo, váš syn leží v nemocnici a volá vás. Priviezli ho túto noc a necíti sa dobre.“

Stará pani sa nechápavo pozerá na sestru.

„Môj syn? Ale ten už nežije. Pred rokom padol niekde v Rusku a tam je aj pochovaný.“

Tvár starej ženy zosmutnela. Ale po chvíli sa spamätala. Čo keď tento odkaz patrí rodine, ktorá žije neďaleko a tiež sa volá Neumannova? Aj oni majú syna na vojne. Potom si uvedomila, že tí Neumannovci sa odsťahovali.

„Hovoríte, že sa má zle?“

„Veľmi zle,“ potvrdilo dievča.

„A volá svoju matku?“ spýtala sa pani Neumannová.

„Áno, veľmi často. Lekár si myslí, že matka mu môže pomôcť.“

„Dobre, hneď idem,“ hovorí pani Neumannová.

Vzala si plášť a spolu so sestrou odišla do nemocnice. Tam si sadla k posteli cudzieho vojaka. Keď k nej obrátil svoju tvár, jeho oči sa ligotali v horúčke.

„Mama!“ povedal ticho.

Ona ticho odvetila: „Áno, som pri tebe. Musíš pokojne ležať. Celkom pokojne.“ Ruka chorého hladkala jej ruku. Ona vzala jeho ruku a pevne ju držala. Druhou hladkala jeho tvár. Pritom mu hovorila: „Všetko bude v poriadku. Som pri tebe.“

Zdalo sa jej, ako keby sedela pri posteli svojho syna, ktorý niekde zomrel sám. Slzy jej vyhŕkli z očí. Sestra, ktorá potichu prišla k posteli, uvidela plačúcu ženu. Nevedela, čo má robiť. Mladý vojak zaspal a zo spánku ešte zvolal: „Mami!“

Potom začal rovnomerne dýchať. Pani Neumannová potichu vstala a odišla z izby. Lekár jej chcel poďakovať: „Pani Neumannová, bola to od vás veľká obeť. Váš syn už nežije a vy ste bdeli pri posteli cudzieho vojaka, akoby ste boli jeho matkou.“

„Obeť? Prečo si myslíte že to bola odo mňa obeť?“

Zdieľať tento príbeh: