Na niektoré veci človek do smrti nezabudne. Spomínam si celkom presne. Bol krásny slnečný jesenný deň. Kdesi v Kalifornii som umýval auto. Zrazu som začul správu, že prezident John F. Kennedy bol zavraždený.

Nikdy nezabudnem ani na chvíľu, keď som sa dozvedel, čo sa stalo 11. septembra 2001. Neschopný slova som stál v telefónnej búdke na amsterdamskom letisku. Nikto ma na letisku nevyzdvihol. Svet sa „topil“ v úplnom šoku. V tomto kritickom okamihu si na mňa nikto nespomenul.

Na takéto udalosti sa nezabúda. Pamätám si ich, ako keby sa stali včera.

Niečo podobné prežili aj dve Márie. Boli otrasené tým, čo sa stalo pred dvoma dňami. Rozhodne nečakali, že svojho milovaného Pána uvidia zomierať na kríži. Možno celú noc preplakali a opakovane si kládli otázku, prečo sa to stalo. Jedinou odpoveďou, ktorú dostali, bolo ticho.

Nasledujúce ráno vstali obidve ženy veľmi skoro a vybrali sa k hrobu. Nemali žiadne zvláštne očakávania. Túžili len po troche pokoja a ticha. To však pri Ježišovom hrobe nenašli. Zemetrasenie, ohromení vojaci a prítomnosť žiariaceho anjela bolo pre ich zmysly poriadnou ranou.

Boh, ktorý v piatok – v deň ukrižovania – mlčal, mal teraz posledné slovo. Slovami: „Bol vzkriesený,“ začal odpovedať na ich otázky.

Na tento okamih tieto dve Márie nikdy nezabudli. Rozprávali o ňom svojim deťom a vnúčatám. Prostredníctvom príbehu evanjelia ho rozprávajú dodnes.

Zdieľať tento príbeh: