Ako mladého pastora ma raz požiadal starší člen môjho spoločenstva, aby som ho navštívil. Ležal v nemocnici a vedel, že čoskoro zomrie. O pol hodiny som stál pred dverami jeho nemocničnej izby a triasli sa mi kolená. Poznal som množstvo teórií, ako by sa mal profesionál zahovať v takejto situácii. Ale v tej chvíli som zrazu nevedel, čo robiť.

Nakoniec som sa odhodlal a zaklopal. Vošiel som dnu a sadol si k nemu. Počúval som rozprávanie o tom, z čoho všetkého má strach. Pritom som ho držal za ruku. Chvíľami sme mlčali a občas nám obom tiekli po tvári slzy. Potom povedal, že je už unavený. Poďakoval mi, že som ho povzbudil. Ale ja som do tej chvíle okrem pozdravu nič nepovedal. Po krátkej modlitbe som odišiel domov.


Zdieľať: