Veriaca žena zostala po smrti manžela s deťmi sama. Začali pre ňu ťažké časy. Aj keď sa veľmi snažila, len horko-ťažko sa jej darilo zaobstarať dostatok jedla a oblečenia pre seba i deti. Dôverovala však Bohu, že sa o nich postará a dá im, čo potrebujú k životu. Učila to aj svoje deti a viedla ich k takejto dôvere.

Jedného dňa zostala jej peňaženka naozaj prázdna. Minuli sa aj všetky zásoby. Vo veľkom vreci našla poslednú hrsť múky. Siahla na dno, aby zhrnula posledný malý zvyšok a upiekla pre deti aspoň malý bochníček.

Keď sa zohla a uvidela prázdne vrecko, jej viera zakolísala. Už nedokázala udržať slzy a rozplakala sa. Najmenší syn Robi počul vzlykol. Prišiel k mame a začal ju ťahať za šaty. Ťahal dovtedy, kým mama nezdvihla hlavu a nepozrela sa do jeho spýtavého pohľadu. Svojím detským hláskom sa jej spýtal: „Mami, prečo plačeš? Nepočul azda Boh, že si šuchla rukou o dno vrecka?“

Zdieľať tento príbeh: