Jedného dňa sa vybral George Müller na návštevu k obuvníkovi, ktorý býval v najchudobnejšej štvrti Bristolu. Cestou stretol malé dievčatko, ktoré nemalo viac ako päť rokov. Na chrbte nieslo batoľa – zasopleného chlapčeka v roztrhaných šatách.

„Prosím, pane,“ povedalo dievčatko, „mohli by ste nám dať jeden šiling?“

George zastal a zohol sa k dievčatku. „Ako sa voláš?“

„Emily,“ odpovedalo, „a dokonca viem hláskovať svoje meno. Mama ma to naučila.“

„Tak vyhláskuj,“ zasmial sa George. „Keď ho vyhláskuješ správne, zarobíš si šiling.“

„E-M-I-L-Y,“ povedalo natešene a vystrelo ufúľanú ruku.

„Výborne,“ usmial sa George. „Tu je tvoj šiling. A nech ťa Boh žehná, Emily.“

Keď Emily odišla, George sa zamyslel. Stretol už v Bristole veľa sirôt, ale žiadne naňho neurobilo taký veľký dojem. Kam šla? Má kde spať? Kto sa o ňu stará? Čo urobí, keď jej brat ochorie? Takéto otázky mu vírili hlavou. Ako je možné, že si to dosiaľ nevšimol? Zrazu si uvedomil, že jeho misijné pole je práve tu – v špinavom a preľudnenom Bristole.

„Áno,“ povedal nahlas sám pre seba. „Pán Boh mi dal misijné pole práve tu. Tu budem žiť aj zomriem.“

Tak sa zrodilo rozhodnutie, vďaka ktorému sa George Müller stal ochrancom sirôt v Bristole.

Zdieľať tento príbeh: