Sadhu Sundar Singh sa vybral putovať po Indii a Tibete, aby šíril kresťantvo. Prešiel iba niekoľko kilometrov a stretol svätého muža – sadhu. Tento sadhu bol hinduista. Vyzliekol si svoj žltý plášť a ležal vedľa cesty na doske s klincami. Sadhu Sundar Singh k nemu prišiel a spýtal sa: „Za akým účelom sa tak zraňujete a trýznite?“

„Vidím, že aj vy ste sadhu. Napriek tomu neviete, prečo to robím? Je to moje ,pokánie‘. Ležaním na klincoch umŕtvujem telo a jeho žiadosti. Týmto spôsobom slúžim Bohu. Ale stále si veľmi dobre uvedomujem svoje hriechy a zlé srdce. V skutočnosti ťažoba môjho hriešneho srdca bolí viac ako tieto klince. Mojím cieľom je potlačiť všetky žiadosti, a tak nájsť oslobodenie od seba samého a zjednotenie s Bohom,“ odpovedal sadhu.

„Ako dlho ste už na ceste tohto hľadania?“ pýtal sa Sundar.

Sadhu sa uškrnul: „To je môj problém,“ začal. „Praktizujem túto disciplínu osemnásť mesiacov, ale ešte som nedosiahol svoj cieľ. V skutočnosti sa nedá nájsť oslobodenie v takom krátkom čase. Potrvá veľa rokov, dokonca mnoho životov, kým budem môcť dúfať, že sa oslobodím od svojej hriešnej podstaty.“

Sundar ticho stál a pozorujúc muža rozmýšľal o zmysle takého náboženstva. Aké je kruté myslieť si, že musíme sami seba týrať počas mnohých životov, aby sme našli skutočný pokoj.

„Brat,“ povedal napokon Sundar. „Uvažujte nad tým, že ani vy, ani ja nenájdeme pokoj vlastným úsilím. Ja som zistil, že pokoj je Boží dar, nie odplata za sebazapieranie a sebatrýznenie, aké vy robíte. Hľadajte, ako žiť pre Boha, a nie ako usmrtiť vlastné telo!“

Zdieľať tento príbeh: