Videl som film o mužovi, ktorý strávil dvadsať rokov vo väzení. Tešil sa na slobodu, sníval o tom, aké to bude. Potom sa to zrazu stalo! Stál pred otvorenou väzenskou bránou – a bol zaskočený slobodou. Bol nepríjemne prekvapený rýchlo sa rútiacimi autami, inak mysliacim svetom, stratou známych, svojou opustenosťou, bez dobrých kamarátov z väzenia… Jednoducho si nedokázal nájsť svoje miesto v živote. Na druhý deň ho našli obeseného v izbe, ktorú si prenajal. Prečo? Tento človek si zvykol na život vo väzení, ktorý má svoje osobitosti. Netreba k životu pristupovať zodpovedne, základné veci sú zabezpečené, zvykneme si na partiu, konáme len to, čo nám prikážu. Vynorí sa otázka: Ako ďalej? Vo vyspelých štátoch pochopili, že prepustenie na slobodu nie je skutočným darom človeku, ak nemá niekoho, kto mu rozumie, kto ho prijme takého, aký je, je mu nablízku, pomáha mu, je trpezlivý, neopustí ho a pomôže mu opäť sa zaradiť do života. Preto zriadili úrad sociálneho kurátora. Prepustený z väzenia často ani nepozná svoje základné práva, nevie, ako ich použiť.

Božia milosť nie je prepúšťacia správa z väzenia… Jeho milosť je ako osoba, ktorá vás sprevádza z väzenia, prekročí s vami bránu, a ak ste pozorní, chce vám ukázať smer a pomôcť v tom, aby ste ním mohli ísť.

Zdieľať tento príbeh: