V našej dedine žil obor. „Je to náš vzdialený príbuzný,“ hovorievala mi mamka. Meral 2,05 m. Volali ho Veľký Gus. Bol som rád, že máme v rodine obra. Keď k nám prišiel, veľmi sa mi páčilo, že ak chcel prejsť cez dvere, musel skloniť hlavu. Bol to hrdina môjho detstva.

Raz sa Veľký Gus vybral na púť. Zastavil sa pri stánku, kde sa boxovalo. Práve hľadali dobrovoľníka, ktorý by zápasil so šampiónom, boxérom, ktorého volali „kráľ“. Kráľ už bol nedočkavý. Nikto s ním nechcel zápasiť. Zrazu sa ktosi otočil a uvidel vysokú postavu Veľkého Gusa. To bol kandidát! Všetci začali kričať: „Tu je dobrovoľník! Veľký Gus!“ Nebol dobrovoľník. Ale všetci začali nadšene skandovať: „Gus, do toho!“

Nechcel tam ísť. Bol tu len zo zvedavosti. Prišiel sa zabaviť, nie sa biť. Strkali doňho a tlačili na malé pódium. Ľudia stále hlasnejšie kričali: „Gus, Gus…“ Ale Gusovi sa nechcelo. V ringu mu vyzliekli košeľu i tričko a vyzuli topánky. A už tam stál v rukaviciach. Prvé kolo. Kráľ krúži, doráža, dáva prvé rany. Jeho obrovský protivník, úplne dezorientovaný, stojí bez pohnutia ako stĺp. Kráľ rozdáva rany. Ľavou, pravou. Zrazu Veľký Gus, ako keby chcel zahnať muchu alebo dať facku provokujúcemu uličníkovi, natiahol ruku – pif, paf! Kráľ leží na koberci a zdá sa, že sa mu akosi nechce ani vstať.

Pokúšať obrov sa niekedy nevypláca.

Zdieľať tento príbeh: