Prednedávnom som vyprevádzal na letisko jedného 75-ročného misionára. Letel znova do Afriky, kde pracoval vyše päťdesiat rokov. Cestou na letisko mu vravím: „Norman, povedz mi niečo o svojom synovi. Tak málo si mi o ňom povedal.“ Zarazil sa a vraví: „Nevieš si predstaviť, aký je to príbeh…

Keď bol môj syn ešte malý, odišli sme z Londýna do Afriky. Ja som mal rád jeho a on mňa. Keď mal však 19 rokov, zaľúbil sa do neveriaceho dievčaťa. Vytýkal som mu: ´Prosím ťa, nechaj ju.´ A on na to: ´Otec, nemôžem, veľmi ju ľúbim. Zašiel som priďaleko. Musím sa s ňou oženiť a ja sa s ňou chcem oženiť. Nemôžem bez nej žiť.´ Zakázal som mu, ale on namietal: ´Otec, nezakazuj mi to. Neopováž sa zakázať mi to.´ Povedal som mu: ´Je mi ľúto, ale musím ti to zakázať. Je to moja povinnosť ako otca.´ ´Dobre teda, odchádzam.´ Zbalil si kufor a bez toho, aby som mu to mohol zabrániť, nasadol na loď a odcestoval. Dopočul som sa, že odišiel do Londýna. Asi o mesiac som zo svojich skromných úspor odcestoval za ním. Prišiel som do Londýna a všade sa naňho vypytoval. Hľadal som takmer štyri mesiace, ale márne. Musel som sa vrátiť do Afriky. Prešli tri roky, kým som našetril dosť peňazí, aby som mohol podniknúť tú cestu a v Londýne hľadať svojho syna. Tam za mnou prišiel jeden kazateľ a povedal mi: ´Viem, kde je tvoj syn. Ale nemám odvahu povedať ti to.´

´Prosím, povedz mi, kde je.´

´Poď so mnou.´

Zaviedol ma do strašnej štvrte Londýna. Prišli sme k veľkému domu. Vošli sme dnu. Bol tam sluha a ďalší ľudia, ktorí sa pýtali na moje meno. Potom sme vyšli hore do jednej tajnej izby, ktorá bola prepychovo zariadená. Boli tam červené koberce, veľký stôl – a tu žil môj syn. Kazateľ mi hovorí: ´Stal sa z neho milionár. Šéfuje obchodu s prostitúciou v celom Londýne.´

´Môj syn?´

´Áno.´ Keď sme sa s ním stretli, syn mi vraví: ´Otec, načo si prišiel? Ja ťa nechcem. Prečo si prišiel za mnou? Nenávidím ťa! Skazil si mi život.´ Keď som sa s ním chcel porozprávať, povedal mi: ´Nechcem sa s tebou rozprávať. Tam sú dvere. Vráť sa do Afriky. Už ťa nikdy nechcem vidieť.´

Odchádzal som so zlomeným srdcom. Cestou som sa rozhodol, že neodídem a zostanem v Londýne. Neďaleko som si našiel veľmi skromné bývanie. Zo svojej malej izbičky som videl dom, v ktorom býval môj syn. Mal som veľmi málo peňazí. Denne som si mohol kúpiť len tri žemle a trochu mlieka. Ale z okna som videl svojho syna, keď odchádzal a keď sa vracal. Videl som prichádzať bohatých ľudí, čo dievčatám z ulice platili za chvíľkovú lásku. Videl som svojho syna, ktorý sprostredkovával tento obchod. Ja som sa len modlil a modlil. Občas som ta zašiel. Dievčatá ma už poznali a volali ma ujo. Keď som sa raz stretol so synom, povedal mi: ´Prečo si ešte stále tu? Povedal som ti predsa, že ťa nechcem vidieť!´ Odpovedal som mu: ´Mám ťa rád. Chcel by som tu zostať.´

´Choď preč, vravím!´

Jedného dňa, keď som bol vo svojej izbe, pribehlo za mnou jedno z tých dievčat a vraví: ´Stalo sa niečo strašné. Dnes ráno prišli traja muž a postrelili vášho syna. Tí muži majú tiež taký obchod a preto sa chceli zbaviť vášho syna. Je ťažko ranený. Práve ho odviezli do nemocnice.´

Nasadol som do taxíka a šiel za ním. Práve ho operovali. Hrozilo, že do konca života bude ochrnutý. Nemohol som sa dočkať konca operácie. Potom som šiel do jeho izby, kde ležal v bezvedomí. Čakal som dlhé hodiny a držal ho za ruku. Napokon otvoril oči. Lekár mi povedal, že od pása dolu je bezvládny. Denne som pri ňom strávil šesť hodín. Čítal som mu a rozprával. On so mnou neprehovoril takmer ani slovo. Po niekoľkých týždňoch si mohol sadnúť do invalidného vozíka. Vozil som ho.

Jedného dňa konečne položil svoju ruku na moju a povedal: ´Otec, nikdy som netušil, že ma tak veľmi máš rád. Neviem, ako by som ti poďakoval za to, že si prišiel za mnou. Nechcel som ťa vôbec vidieť. Keby si tu dnes nebol, môj život by nemal zmysel. Asi by som sa bol zastrelil, pretože moji priatelia povedali, že ma už nepotrebujú. Nikto ma neprišiel pozrieť. Ale ty, ty si pri mne. Otec, môžem ťa o niečo poprosiť? Vezmeš ma späť do Afriky?´

´Myslíš to vážne?´

´Áno. Chcel by som začať nový život. Je mi to ľúto, čo som ti urobil. Už chápem, prečo si nechcel, aby som sa oženil s tým dievčaťom. Ďakujem ti, že si prišiel. Vezmi ma so sebou, prosím ťa. Vezmi ma so sebou.´

Po štyroch mesiacoch som mohol svojho syna na vozíku vziať na loď. Keď nám Londýn mizol z dohľadu, povedal: ´Otec, chcem robiť to, čo robíš ty. Chcem ľuďom rozprávať o Božej láske, ktorú som spoznal aj vďaka tebe.´“

A misionár dodal: „Môj syn je dodnes so mnou. Káže zo stoličky, ale s takou mocou, že puká srdce… Tisíce ľudí vďaka tomu spoznali Božiu lásku.“

Zdieľať tento príbeh: