9. februára 1709 šiel malý John Wesley so svojimi siedmimi súrodencami spať s tým, že ďalší deň znova strávia v škole a pri domácich prácach. John spal v podkroví spolu s opatrovateľkou a ďalšími malými súrodencami. Keď sa však v noci zobudil z tvrdého spánku a otvoril oči, zbadal okolo seba žiaru. Spočiatku si myslel, že je to silná žiara vychádzajúceho slnka. Ale potom zacítil dym a počul praskať oheň. Roztiahol závesy, ktoré viseli okolo jeho postele – a uvidel prázdnu izbu a plamene olizujúce vchodové dvere. Ocitol sa sám v horiacom dome. Nemohol uniknúť dverami ani schodmi. Rýchlo sa rozhliadol po izbe v snahe nájsť nejakú únikovú cestu. Okno!

Napriek zúfalej situácii sa John cítil celkom pokojný. Posunul k oknu bielizník a vyliezol naň. O dve poschodia nižšie zbadal otca, mamu a súrodencov, ako sa napoly oblečení trasú od zimy na dvore pred domom. Obzrel sa za seba a uvidel, že podkrovie sa zapĺňa dymom. Po podlahových doskách sa k nemu stále bližšie plazia plamene. Vedel, že na tento obraz nikdy nezabudne. Kým bude žiť, bude si ho pamätať. Čo však John nevedel, bolo, že zvyšok rodiny ho už považoval za mŕtveho. Všetci sa modlili, aby poručili jeho dušu Bohu.

Zdieľať tento príbeh: