Ten večer Sundar nemohol ani jest, ani spať. Hádzal sa a prevaľoval na spacej rohožke. Ťažilo ho svedomie. Ako by sa mohol znovu pozrieť otcovi do očí? Alebo sluhom, ktorí znášali trest, ktorý patril jemu? Napokon to už nemohol vydržať. Aj keď bola polnoc, musel dať veci do poriadku. Postavil sa a šiel zobudiť otca. Triasol sa, keď ním pomykal, aby sa zobudil. Sher Singh vyzeral najprv prekvapený a potom šokovaný, keď mu Sundar podal desatrupiovú bankovku a priznal sa, čo urobil.

Keď skončil svoje priznanie, Sundar napäto stál a čakal na bitku, o ktorej vedel, že bude nasledovať. No namiesto toho, aby ho otec požiadal, aby priniesol prút, postavil sa a objal ho. „Sundar, vždy som ti veril. Tvoje priznanie ma presvedčilo o tom, že som sa v tejto dôvere nemýlil. Teraz bež rýchlo do postele. Ráno sa o tom porozprávame.“

Keď sa nasledujúce ráno Sundar zobudil, otec naňho čakal s peňaženkou v ruke. Sher Singh z nej vytiahol desatrupiovú bankovku a podal ju Sundarovi. „Zober si to a kúp chudobnej žene nejaké jedlo a prikrývku,“ povedal. Potom vybral jednorupiovú mincu. „A toto si vezmi a kúp si nejakú sladkosť, keď už budeš na tržnici.“

„Ďakujem, otec, ďakujem,“ povedal Sundar, vzal peniaze a sotva dokázal pochopiť láskavosť svojho otca. Rýchle sa obliekol a zamieril do obchodu.


Zdieľať: