Židovský historik Josephus, ktorý bol svedkom zničenia Jeruzalema, opisuje nepredstaviteľný hlad, ktorý nastal počas šiestich mesiacov obliehania. Píše, že v tom čase zomrelo vyše milión Židov. Ďalších stotisíc Židov odviedli Rimania do zajatia. Hladomor bol taký krutý, že bol zaznamenaný prípad, keď jedna matka zabila, upiekla a zjedla svoje dieťa. (Židovská vojna 6.3.217) Rímsky generál Titus nakoniec vydal rozkaz, aby bolo celé mesto vrátane chrámového komplexu zrovnané so zemou. Tak sa vyplnila Kristova predpoveď.

Kresťania nedopadli tak, ako Židia. Poslúchli Kristovu radu zaznamenanú práve v tejto kapitole. Zdá sa, že verše 15 a 22 hovoria konkrétne o páde Jeruzalema a poskytujú veriacim inštrukcie o tom, kedy majú uniknúť.

V auguste roku 66 nášho letopočtu napadol Jeruzalem Cestius Gallus (rímsky legát v Sýrii). Napriek tomu, že víťazstvo mal na dosah ruky, z neznámeho dôvodu odtiahol. V rokoch 67 a 68 po Kristu dobyl Vespasianus Galileu a Judsko, kvôli smrti cisára Nera však odložil dobytie Jeruzalema. Jeruzalem bol obkľúčený až na jar a v lete roku 70 po Kristovi a následne zničený Vespasianovým synom Títom. Eusebius (263-339 po Kr.) píše, že niekedy medzi rokmi 66 a zničením Jeruzalema v roku 70 sa stalo , že „členovia jeruzalemskej cirkvi dostali prostredníctvom proroctva zjaveného istým ľuďom príkaz opustiť mesto skôr, než vojna (skutočne) začne, a usídliť sa v meste zvanom Pella v Pereji. Tí, ktorí verili v Krista, odišli z Jeruzalema do Pelly.“ (Cirkevné dejiny 3.5.3)

Kresťania, ktorí poslúchli Kristovo varovanie a podľa odporúčania neznámeho proroka, ktorého spomína Eusebius, utiekli z mesta, unikli pred istou smrťou. Zničenie Jeruzalema a záchrana kresťanov pred pohromou sú významné znamenia v súvislosti s druhým príchodom Ježiša Krista a koncom sveta.


Zdieľať: