„Ale kde si všetci posadajú?“ spýtala sa Mary Müllerová. Stála v obývačke a v ruke držala ťažkú žehličku, ktorou sa práve chystala vyžehliť golier na košeli svojho manžela. Okolo nôh sa jej motalo jednoročné batoľa – dcéra Lýdia.

„Neviem,“ povedal George. „Rozmýšľal som, že sa spýtam v obchode, či nemajú nejaké zvyšné debničky od jabĺk. Keď ich postavíme na výšku, poslúžia ako stoličky.“

Mary neisto prikývla. „Naozaj to chceš urobiť?“

„Áno,“ odpovedal rázne George. „V uliciach Bristolu sú deti, ktoré nikdy nepočuli o Bohu, nikdy neboli v kostole a nemajú žiadnu nádej na tomto svete. Musím pre ne urobiť aspoň to najmenšie, čo je v mojich silách.“

„Koľkí si myslíš, že prídu? Máš predstavu, koľkých môžeme nakŕmiť?“ spýtala sa Mary. Na tvári sa jej objavili známky paniky. „Ako to len bude, George? Veď sotva máme dosť pre nás troch.“

„Ak sa Pán Boh k tejto veci prizná, on sa postará,“ znela Georgova odpoveď.

A tak začal svoju činnosť Raňajkový klub. O mesiac od jeho otvorenia sa každé ráno sa pred ich domom zhromaždilo dvadsať až tridsať detí v otrhaných šatách. O ôsmej hodine ich George pozval dnu. Na chodbe stála nádoba s vodou, v ktorej si deti museli umyť tvár a ruky. Potom si posadali na debničky od jabĺk, ktoré boli poukladané okolo bukového stola v izbe pre hostí. Mary nabrala každému dieťaťu veľkú porciu ovsenej kaše a George sa pomodlil. Deti hlučne jedli, zatiaľ čo Mary nalievala do šálok silný čaj. Keď si deti začali lyžičkami miešať cukor, George začal biblickú hodinu. Niekedy im prečítal príbeh, a pritom predvádzal dej.

Raňajkový klub si detí natoľko obľúbili, že čoskoro nebola žiadna debna v prijímacej izbe voľná. Každé ráno prichádzalo štyridsať ľudí, nielen detí. Mnohí dospelí sa potrebovali najesť a počuť čítanie z Biblie. George vedel, že v Bristole boli ďalšie stovky, ak nie tisícky detí, ktoré potrebovali dobré raňajky a Božie slovo. Musí existovať nejaký spôsob, ako im pomôcť. Ale aký?

Zdieľať tento príbeh: