Kedysi dávno som pozval svoje dievča k nám na obed. Mali sme slivkové gule. Moja mama ich robí vynikajúce. Keď nám ich vtedy doniesla na stôl, boli rozkrojené, posypané cukrom a nastrúhaným tvarohom. Na tom všetkom bola ešte kyslá smotana. Jednoducho rozprávka. Moja nastávajúca ich chvíľu skúmala a potom vyhlásila: „Nemysli si, že ti budem také veci vyvárať. S takým rozmaznávaním nepočítaj.“

Prešlo pár rokov. Keď máme doma slivkové gule, manželka mi ich pripravuje úplne rovnako, ako ich robila moja mama.

Funguje to aj naopak. Keď sme mali svadbu, povedal som svojej manželke, že nikdy nebudem umývať riad. Neznášal som túto prácu. Vždy som si predstavoval, čoho všetkého sa v tej chvíli dotýkajú moje ruky, a bolo mi z toho zle. Dnes s umývaním riadu nemám problém.

V čom spočíta tajomstvo toho, že manželka varí slivkové gule a ja nemám problém umyť riad? Zrejme to uhádnete.

Zdieľať tento príbeh: