Keď do nemocnice priviezli pani Novákovú, bola noc. Svojím krikom zobudila celé oddelenie. Doniesli ju povracanú a špinavú. Nebolo možné sa s ňou dohovoriť. Bola nepokojná a nedisciplinovaná. Ešte počas mojej nočnej služby šla na sálu. Ileus – nepriechodnosť čriev – nie je ľahká choroba. A tak po operácii nasledoval celý kolotoč – infúzie, injekcie, sonda, cievka, kyslík, meranie všetkých možných hodnôt, odbery krvi… Všetko by sa dalo zvládnuť, keby pacientka s nami aspoň trochu spolupracovala. Keď si po tretíkrát za sebou vytrhla ťažko zavedenú sondu, bolo mi do plaču. A keď už mohla trochu lepšie hovoriť, miesto vďaky sme počuli len samé sťažnosti. V miestnosti jej bolo teplo, potom zasa zima. Vadilo jej svetlo, vadila jej tma a ani malé svetielko lampičky jej nevyhovovalo. Nadávala na infúzie, strhla si monitor, pod hlavou mala raz vysoko, potom zasa nízko, čaj bol veľmi sladký, potom zasa málo osladený. Jednoducho s ničím a s nikým nebola spokojná. Dni utekali, rana sa dobre zahojila, celkový stav sa viditeľne zlepšil. Dnes teda mohla ísť konečne domov. Všetci sme si vydýchli.

S nevďakom sa stretávame deň čo deň. Rozhodnime sa byť iní.

Zdieľať tento príbeh: