Keď bol George Müller, zakladateľ sirotincov v Bristole, ešte malý chlapec, jedného dňa si ho otec zavolal do svojej pracovne, kde mu prichystal pascu. Na rohu stola nechal niekoľko drobných mincí. Predstieral, že musí na chvíľu odísť. George sa ocitol v miestnosti sám. Všimol si kôpku mincí na otcovom stole a predstavil si, čo všetko by si za ne mohol kúpiť. George sa priblížil k stolu a potichu zobral tri mince, ktoré ležali na vrchole kôpky. Komu by chýbali? Šikovne ich pustil do pravej ponožky.

Keď sa otec vrátil do pracovne, na Georgovo veľké prekvapenie sa pozrel priamo na peniaze. „Zvláštne,“ povedal nízkym, neprirodzeným hlasom. „Myslel som, že tu bolo viac mincí. Prepočítam ich.“

George cítil, ako mu sčervenali líca a rozbúšilo sa srdce. Studené mince v ponožke ho tlačili.

„Ukáž, čo máš vo vreckách,“ povedal dívajúci sa synovi do očí.

„Ale ocko…,“ začal George. Potom si to rozmyslel a poslušne vyprázdnil vrecká.

„Zobleč si košeľu!“ George sa preľakol. Ako ďaleko otec zájde, kým najstaršiemu synovi uverí?

„Aj nohavice!“ Georga to znervóznilo. Keď otec nájde peniaze v ponožkách, zbije ho. A z predchádzajúcich skúseností vedel, že bez nohavíc bude dobrým terčom.

„Ukáž ponožky,“ pokračoval otec rozhodným hlasom.

George vyzul najprv ľavú ponožku, potom pravú. Dával pozor, aby chytil mince tak. aby nenarazili jedna o druhú.

„Podaj mi ich,“ požadoval otec.

Georgovi prudko búšilo srdce. Tvár mal ako v ohni. Sklopil oči a podal ponožky otcovi.

O chvíľku otec vybuchol. „Môj syn je obyčajný zlodej! Ako si sa opovážil takto zneuctiť meno našej rodiny! Poď sem!“ Pochytil palicu, ktorá bola opretá v rohu kancelárie.

Prásk! Prásk! Prásk! Bitka nemala konca. Bolesť bola príšerná. George sotva stál na nohách, keď otec dokončil trest a sadol si.

„A neopováž sa viac kradnúť! Počuješ?“ zdôraznil každé slovo, trasúc pritom syna za ramená.

„Áno,“ koktal George.

„A teraz mi zmizni z očí,“ zareval otec a ukázal na dvere.

George si pozbieral veci a polonahý sa odplazil k dverám. Nesnažil sa ani obliecť a nevadilo mu, že ho niekto takto uvidí. Zadok ho príliš pálil. Vyšiel do svojej izby na druhom poschodí a zamkol sa. Vediac, že je v bezpečí, padol na posteľ a začal z celého srdca plakať. „Dokedy budem žiť, už nikdy to takto neurobím,“ sľuboval sám sebe a prstami si ohmatával pruhy od paličky na nohách a zadku.

George si nesľuboval, že nebude viac kradnúť‘. Nie. Veľmi miloval potešenie z krádeže a zisk, ktorý mu prinášala. Sľuboval si, že sa nenechá viac prichytiť. Krádež bola zábava, ale prichytenie bolo bolestivé a ponižujúce!

Zdieľať tento príbeh: