Na oddelení dlhodobo chorých leží starenka. Je vyziabnutá na kosť a takmer nerozpráva. Keď plače, nie je ju takmer počuť. A preto, že sa nesťažuje, nesťažuje sa ani personál. Niektorí si ju už ani nevšímajú. Neplače často, iba keď sú návštevy. Nie, nezávidí, ale príde jej ľúto, že vlastné deti ju nemôžu doopatrovať.

Jedného dňa prichádzajú na oddelenie študentky. Pripravujú sa na povolanie, ktorému hovoria sociálna starostlivosť. Sú rôzne. Sú najmä mladé a neskúsené. Starenka si to všimla. Ale všimla si ešte čosi. Niektoré, zvlášť jedna z nich, sa často zastaví pri jej posteli. Rozpráva sa s ňou aj vtedy, keď sú už ostatné preč. Občas jej prinesie nejaké ovocie. Niekoľkokrát jej dokonca čítala z jej obľúbenej knižky.

Nie všetko, čo nazývame láskou, láskou naozaj je. Láska je jedine Boh a kto čerpá z tohto zdroja, ten vie, čo je skutočná láska. Milovať znamená dávať, nie brať.

Zdieľať tento príbeh: