Istých moslimských nomádov, ktorí strávili celý svoj život v objatí saharských pieskov, zobral k sebe do Francúzska na návštevu ich priateľ letec. Mali možnosť prezrieť si všetky pamätihodnosti Paríža. Ale jedna vec ich vo Francúzsku ohúrila viac, ako Eiffelova veža či Versaillský palác.

Pri návšteve vidieka priviedli nomádov k vodopádu. Zostali pred ním stáť v nemom úžase. Sprievodca ich nemohol od neho odtrhnúť. Napokon sa spýtali: „Kedy tá voda prestane tiecť?“ Títo synovia púšte zvyknutí putovať celé dni za dúškom vody, jednoducho nemohli uveriť takému plytvaniu vodou. Dlho stáli ako obarení vraviac si: „Voda! Voda! Toto všetko je voda!“

V našom svete možno nájsť nesebeckú lásku tak ťažko, ako vodu v púšti. Keď sa však pozrieme na Boha, uvidíme, ako z neho priam vyžaruje láska, ktorá ako vodopád nikdy neprestáva a nikdy sa nevzdáva.

Zdieľať tento príbeh: