Jedného sychravého večera pri vstupe do hlavných dverí školy nadviazal John Wesley rozhovor so školským vrátnikom. Vrátnik stál pri dverách a mal oblečený len ľahký kabát. Celý sa triasol od zimy. John ho nabádal, aby šiel dnu, obliekol si niečo teplejšie a dal si horúci čaj. Vrátnik mu odvetil, že má len tento kabát a že jediné, čo má každý deň na pitie, je voda. Aj keď sa chvel od zimy, dodal, že ďakuje Bohu za kabát a za vodu, ako aj za suchú kamennú dlažbu, na ktorej bude v noci spať.

Johna prekvapila takáto odpoveď. Spýtal sa: „Ďakujete Bohu, aj keď si nemáte čo obliecť, nemáte čo jesť a nemáte ani posteľ, na ktorú by ste si ľahli? Za čo mu ešte ďakujete?“

Vrátnik sa pozrel Johnovi priamo do očí a povedal: „Ďakujem mu za to, že mi dal život, telo a srdce, aby som ho miloval. Dal mi aj túžbu slúžiť mu.“

Keď v ten večer John ležal v posteli, rozmýšľal o tom, čo povedal vrátnik. Položil si niekoľko otázok: Prečo aj on nepociťuje takú lásku k Bohu? Ako je možné, že vrátnik dokáže byť taký vďačný, aj keď má tak málo materiálneho pohodlia? Objavil vrátnik tajomstvo spravodlivého života, ktoré jemu akosi uniká? Nepoznal odpovede na tieto otázky. Vedel však, že neprestane hľadať, kým ich nenájde.

Zdieľať tento príbeh: