Nedeľa 30. mája 1742

O siedmej ráno som šiel do Sandgate, najchudobnejšej a najzaostalejšej časti mesta. Postavil som sa s Johnom Taylorom na konci ulice a začali sme spievať stý žalm. Traja alebo štyria muži prišli, aby zistili, čo sa deje. O chvíľu ich už bolo štyristo alebo aj päťsto. Kým som skončil kázanie, myslím, že ich tam mohlo byť tisíc dvesto alebo aj tisíc päťsto. Zvestoval som im nádherné slová: „On však bol prebodnutý za naše hriechy, zdrvený za naše neprávosti. Trest, ktorý nám priniesol pokoj, spočinul na ňom a pre jeho rany sa nám dostalo uzdravenie.“ (Iz 53,5)

Keď som skončil, civeli na mňa v nemom úžase. Povedal som im: „Ak chcete vedieť, kto som, volám sa John Wesley. Ak Pán Boh dá, budem tu opäť kázať o piatej večer.“

O piatej bol kopec, na ktorom som chcel kázať, od hora až nadol zaplnený ľuďmi. Nikdy predtým som nevidel toľko ľudí pohromade. Vedel som, že polovica ma nemôže počuť, hoci som mal silný a jasný hlas. Pretože sa zišli na svahu, postavil som sa tak, aby som všetkých videl. Zvestoval som im toto Božie slovo: „Vyliečim ich odpadnutie, budem ich slobodne milovať…“ (Oz 14,5) Po kázaní ma ľudia zo samej lásky a láskavosti takmer ušliapali. Chvíľu trvalo, kým som sa vymanil z tlačenice. Vrátil som sa inou cestou, než som prišiel. Niektorí však prišli k hostincu skôr ako ja a naliehavo ma prosili, aby som s nimi zostal niekoľko dní alebo aspoň jeden deň. Nebolo to však možné. Ale sľúbil som im, ak Pán Boh dá, že v utorok večer budem v Birstalle.

Zdieľať tento príbeh: