Jedného horúceho letného dňa sa moji malí bratia Tomáš a Jožko hrali s bratrancom Ľubom na pláži. Znenazdajky sa zdvihla veľká vlna a zrazila ich na zem. Skôr ako sa mohli postaviť na nohy, odliv zdrapil Tomáša a Jožka a unášal ich do mora. Ľubo stál sám vo vode po kolená a sledoval, ako moji bratia zápasia s vlnami. Ja a mama sme sa na toto strašné divadlo bezmocne pozerali z brehu.

Voda sa točila okolo chlapcov ako tornádo a ťahala ich ďalej do hĺbky. Krúžili a točili sa v slanej vode ako handrové bábky.

Tomáš zmizol pod hladinou. Potom sa vynoril, ale len na chvíľu. Zalapal po vzduchu a opäť zmizol pod vodou.

Jožko bol starší a silnejší ako Tomáš. Nejako sa mu darilo držať sa aspoň trocha nad hladinou.

Mama, ktorá sa nikdy neučila plávať, stála na pláži, plakala a kričala: „Pomóóc! Pomóóc! Prosím vás, zachráňte moje deti!“

Ani ja som nemohla nijako pomôcť – bola som ešte veľmi malá. Len som stála a všetko sledovala. Moji bratia sa topili pred mojimi očami a nebolo nikoho, kto by nám pomohol.

Odniekiaľ spoza nás pribehol po piesku mladý muž. Na okamih sa zastavil a vykríkol: „Ktorého chcete, aby som zachránil?“

Mamu začal chytať hysterický záchvat. Vykrikovala slová, ktorým som vôbec nerozumela. Muž sa otočil a utekal do vody, plával proti prúdu smerom k mojim bratom.

Mama stále kričala: „Prosím, pomôžte nám niekto! Pomóóc!“

Mala som strach, aby neprišiel neskoro. Ale za okamih bol pri mojich bratoch. Viac starostí mal asi s Tomášom, pretože ho zdrapil pod vodou. Tomáš zápasil s vodou a jeho záchranca sa silou-mocou snažil o to, aby zostal nad hladinou vody.

Keď tento mladý muž plával s Tomášom k brehu, nejaký čln doplával bližšie k Jožkovi.

„Nie!“ kričala žena na muža, ktorý stál v člne vedľa nej. „Ty nemôžeš! Doktor ti to predsa zakázal!“ Žena ho držala za ruku. „Mohol by si dostať srdcový záchvat. Veď sa ešte liečiš.“ Slzy sa jej gúľali po tvári, pretože vedela, čo chce jej manžel urobiť.

„Musím,“ povedal muž, a odtrhol sa od ženy. Medzitým si vyzliekol košeľu. „Nikdy by som si to neodpustil.“

Bez akýchkoľvek ďalších slov skočil do vody. Silnými ramenami rozrážal vlny na ceste k Jožkovi.

Prišiel práve včas, pretože môj brat už bojoval z posledných síl. Príliš vyčerpaný neustálym plávaním sa začal ponárať. Videla som už len jeho ruku, ktorá trčala z vody, keď sa snažil chytiť svojho záchrancu.

Muž zdrapil Jožkovo zápästie a ťahal ho hore nad vodu. Ale Jožko bol poriadne vystrašený, nepomáhal mu, len sa ho kŕčovito držal, čím mu bránil v plávaní a celú situáciu ešte viac komplikoval. Ťahal sa na mužov chrbát a tlačil ho pod vodu, aby sa mohol nadýchnuť. Mužovi sa podarilo ho trochu upokojiť, chytil ho odzadu a plával s ním pomaly späť k brehu.

Mama utekala k chlapcom a padla na kolená. Oboma ramenami ich objala.

Ja som stála obďaleč. Sledovala som mojich bratov, bratranca a mamu, ako stoja v kruhu, objímajú sa, plačú a smejú sa zároveň.

Keď sa mama konečne spamätala a prestala plakať, pozrela sa okolo seba. Muži boli preč. Obaja zmizli bez slova.

Nikdy sa nám nepodarilo poďakovať im za to, že v ten horúci letný deň zachránili mojich bratov. Stále rozmýšľam o tom, či vedia, ako veľmi si vážime to, čo pre nás vtedy urobili. Tak veľmi si želám, aby sa nám naskytla príležitosť povedať im, čo ich nesebecké správanie znamená pre našu rodinu.

Tí dvaja muži nečakali, že ich ľudia ocenia ako veľkých hrdinov. Aj keď si zaslúžili veľké uznanie, odišli bez slova preč. Možno jedného dňa v nebi budem mať príležitosť poďakovať im. Zatiaľ sa modlím, aby som jedného dňa mala aj ja takú odvahu pomáhať ako oni.


Zdieľať: