V Beskydách žila starenka, ktorá kedysi navštevovala bohoslužby. S pribúdajúcimi rokmi jej však ubúdalo síl. Bývala na samote. K najbližším susedom mala takmer päť kilometrov.

Niekoľko priateľov, s ktorými sa stretávala na bohoslužbách, sa dohodlo, že ju každý týždeň niekto z nich navštívi. Najmä v zime to nebolo vôbec ľahké. Museli ísť hodinu autobusom a potom ešte päť kilometrov peši. Keď napadlo viac snehu, bol z toho celodenný výlet.

Počas jednej takejto návštevy dostala otázku: „Anička, nebojíš sa, keď si tu taká sama?“ Jej zvráskavená tvár sa roztiahla do širokého úsmevu a povedala: „Ako si na to prišiel, že som tu sama? Veď je tu so mnou Pán Ježiš! Len čo sa prebudím, privítam ho a potom mu poviem všetko, čo mi príde na um. Potom si vezmem Bibliu a čítam si. Vždy v nej nájdem odpoveď na to, čo som mu povedala. Cez deň si spievam a večer sa s ním zase rozprávam. Niekedy pritom aj zaspím.“

Zdieľať tento príbeh: