Ako mladý kazateľ som v nemocnici navštívil brata, ktorý umieral na rakovinu. Ešte pred niekoľkými týždňami bol plný života. Všetci sme ho mali radi, pretože to bol taký „otec“ zboru. Mladí aj starí sa s ním radili, keď nevedeli, ako ďalej. Nie vždy odpovedal hneď. Stávalo sa, že sa aj niekoľko dní modlil, než dostal odvahu poradiť… Potom sa ocitol v nemocnici a zo dňa na deň sa nám strácal pred očami.

Jedného dňa som sa vybral za ním. Keď som vošiel do jeho izby, skoro som ho nepoznal. Ležal na posteli a mal veľké bolesti. Preto sme spolu hovorili len krátko. Videl som, že je unavený. Pred svojím odchodom som sa s ním chcel ešte pomodliť. V tej chvíli s námahou vzal do rúk svoju Bibliu. Cítil som, s akou úctou a láskou ju otvára. Potom z nej prečítal len niekoľko slov: „Len z chýru som počul o Tebe, ale teraz Ťa moje oko videlo.“ Z úst tohto umierajúceho muža zneli tieto slová majestátne.

Chvíľu mlčal a potom mi povedal: „Celý život som si prial vidieť Boha. Až tu, v nemocnici, v tých najväčších bolestiach, som ho konečne uvidel. Viem, že umriem, ale nebojím sa. Boh je tu so mnou…“

Odchádzal som domov a v mojom srdci bol zvláštny pokoj, ktorý môže dať iba Boh. O niekoľko dní som svojho priateľa pochovával.

Nezabudni sa spoliehať na svojho Boha. Možno ho práve dnes uvidíš na vlastné oči.


Zdieľať: