Paríž, 1954.

Elie Wiesel bol pred desiatimi rokmi väzňom v koncentračnom tábore. Tento 26-ročný neznámy žurnalista sa chystá napísať rozhovor s francúzskym autorom Francoisom Mauriacom, ktorý je zanieteným kresťanom. Mauriac je čerstvý laureát Nobelovej ceny za literatúru a odborník na francúzske politické dianie. Wiesel prichádza do jeho bytu nervózny, fajčí jednu cigaretu za druhou. Ako spisovateľ si vôbec neverí. Starší Mauriac sa ho snaží upokojiť. Pozve ho dnu a spolu si sadnú v malej izbe. Skôr ako mu Wiesel položí prvú otázku, Mauriac začne rozprávať o svojej obľúbenej téme – o Ježišovi. Wiesel znervóznie ešte viac, pretože keď počuje o Ježišovi, je to akoby niekto pritlačil prstom na jeho hnisajúce rany. Snaží sa zmeniť tému rozhovoru, no nedarí sa mu. Akoby všetko viedlo späť k Ježišovi. Mauriac obráti každú tému späť k Mesiášovi.

Vo Wieselovi začína kypieť hnev. Odloží pero, zatvorí poznámkový blok, vstane a povie: „Pane, stále hovoríte o Kristovi. To kresťania robia veľmi radi. No ja by som chcel, aby ste vedeli, že celkom nedávno – pred desiatimi rokmi – som stretával židovské deti, z ktorých každé trpelo tisícnásobne viac ako Kristus na kríži. A nehovoríme o tom. Rozumiete tomu, pane? Nehovoríme o nich.“

Wiesel sa zvrtol a odchádza k dverám. Mauriac je šokovaný. Celý ohromený zostane sedieť v kresle. Keď už mladý reportér stláča tlačidlo na výťahu, Mauriac sa spamätá, vyjde za ním na chodbu a jemne sa mu prihovorí: „Vráťte sa, prosím.“

Spolu si opäť sadnú a Mauriac sa rozplače. Chvíľu mlčky sedia. Wiesel sa ospravedlňuje. Mauriac ho preruší a poprosí ho, aby rozprával. Chce počuť všetko o táboroch, vlakoch, o smrti. Spýta sa Wiesela, prečo o tom nikdy nič nenapísal.

„Bolesť s tým spojená je príliš veľká. Nedokážem o tom písať. Zaprisahal som sa, že o tom nikdy nebudem rozprávať.“

„Zrušte ten sľub a hovorte o tom, čo ste prežili,“ radí mu starý pán.

Ten večer ich zmenil oboch. Toto stretnutie sa stalo základom ich celoživotného priateľstva, ktoré trvalo až do Mauriacovej smrti v roku 1970.

„Za svoju kariéru vďačím práve Francoisovi Mauriacovi,“ povedal Elie Wiesel svojho času.

Čo by sa stalo, keby Mauriac nešiel za ním k výťahu, ale urazený ostrými slovami zostal sedieť v kresle? Mohol mať plné zuby mladého nahnevaného muža a byť rád, že sa ho zbavil. Ale on reagoval rozhodne a s láskou.

O desať rokov neskôr bol už Elie Wiesel známy ako autor diela Noc – svedectvo o holokauste, ktoré vyhralo Pulitzerovu cenu. Nakoniec mu bola udelená aj Nobelova cena za mier.


Zdieľať: