Jednu sobotu mi pred bohoslužbou oznámili, že je prítomný rímskokatolícky kňaz, ktorý keď má voľno, rád príde. Tento kňaz ma po kázaní požiadal o rozhovor. Povedal mi: „Mal by som k vám prosbu… Šli by ste popoludní so mnou navštíviť jedného staršieho farára? Je ťažko chorý a iste by sa potešil, keby ste ho povzbudili a pomodlili sa s ním.“ Rád som súhlasil.

Pán farár ma viezol svojím autom. Prišli sme k starej ošumelej fare, ktorá mala veľkú predsieň, kde bolo veľa dverí. Na jedných bolo meno „Vojtech Fuglík“. Povedal som si: „To je predsa meno jedného môjho priateľa, s ktorým som u saleziánov viedol duchovnú skupinku. On bol predseda a ja jeho zástupca.“ Zaklopal som na dvere a vošli sme dnu. Na vozíčku som spoznal svojho priateľa. Bol už niekoľko rokov po mozgovej príhode. Ťažko sa mu hovorilo a každé slovo niekoľkokrát opakoval. Nespoznal ma. Až keď som mu povedal svoje meno, snažil sa objať ma. Nešlo to. Veľmi sa rozplakal. Pobozkali sme sa a plakali spolu. Prejavil som veľkú radosť z toho, že vďaka láskavosti jeho priateľa sme sa mohli po takom dlhom čase stretnúť. Spomenul som si na naše študentské roky, keď sme pri obradoch skláňali hlavy k sebe s zdravili sa: „Pax tecum – pokoj s tebou!“

Bol som Bohu nesmierne vďačný za toto stretnutie po rokoch.


Zdieľať: