Dobré ránko

Bol nádherný jarný deň. Štyria stredoškoláci urobili to, o čom vedeli, že by robiť nemali. Uliali sa z dopoludňajšieho vyučovania a vyrazili autom na krátky výlet k jazeru. Poobede sa ukázali v škole a povedali svojej učiteľke, že sa oneskorili kvôli defektu na pneumatike. Uľavilo sa im, keď sa učiteľka usmiala a povedala: „Zmeškali ste test. Preto sa posaďte, vezmite si papier a pero…“ Stále sa usmievajúc počkala, kým sa pripravia, a potom učiteľským tónom povedala: „Prvá otázka: Na ktorej pneumatike ste dostali defekt?“

Škvrnitý týfus postihuje ľudstvo pravdepodobne odpradávna. V roku 1812 preriedil Napoleonove vojská pri výprave do Ruska. Obrovské epidémie sa rozšírili aj počas prvej svetovej vojny a to najmä na východnom fronte a Balkáne. Doslova tragický je prípad srbských vojakov a lekárov, keď za šesť mesiacov zomrelo vyše 150 000 Srbov. Týfus vyčíňal aj v druhej svetovej vojne. Najhroznejšia epidémia prepukla tesne pred koncom vojny medzi väzňami v koncentračnom tábore Terezín, kde zachvátila asi 5 000 ľudí. V ťažkom boji s ňou podľahlo aj mnoho lekárov a zdravotníkov.

Škvrnitý týfus vyvolávajú mikroorganizmy zvané Rickettsia prowazekii. Meno dostali po objaviteľovi pánovi Rickettsovi a druhé po Stanislavovi Prowazekovi. Tento mimoriadne nadaný a usilovný bádateľ, ktorý sa preslávil svojou prácou v mikrobiológii a parazitológií a ktorého vysoko oceňovali všetci velikáni svetového lekárstva a vedy, bol aj neobyčajne obetavým a statočným človekom. Nikdy neváhal „ísť do ohňa“, do centra najťažších epidémií. Svoju službu ľudstvu zaplatil životom – zomrel v prvej svetovej vojne vo veku 40 rokov pri protiepidemickej práci v zajateckom tábore v Chotěbuze (Nemecko).

Dobre rozbehnutú nemocnicu však rok na to zasiahla prvá svetová vojna. Všetky dodávky humanitárnej pomoci z Európy boli zastavené. Tie, čo boli na ceste, museli sa vrátiť do Európy. Istý čas dokonca prežili so ženou v zajateckom tábore. „Každý deň, keď idem ráno do nemocnice, považujem za zvláštnu milosť, že môžem ľuďom dávať dobro a udržiavať ľudský život v dobe, keď toľko ľudí musí zo svojej povinnosti dávať iným ľuďom bolesť a smrť,“ napísal do svojho denníka krátko po vypuknutí Prvej svetovej vojny. Po skončení vojny cestoval po celej Európe a prednášal alebo hral na orgáne. O svojich skúsenostiach z Afriky napísal prvú knihu – Medzi vodou a pralesom.

Po siedmich rokoch sa do Afriky vrátil. Všetko, čo vybudoval, bolo zničené. Svoj pracovný čas musel znova deliť medzi pacientov a prácu na stavbe. Nová nemocnica (rok 1927) mala až 200 lôžok. Vždy, keď chýbali peniaze, vydal sa na cestu po Európe, kde prednášal a snažil sa osloviť kompetentných. Peniaze získaval aj predajom svojich kníh.

Za jednu z nich, nazvanú Mier alebo atómová vojna, dostal Nobelovu cenu za mier. Druhá svetová vojna opäť poznačila fungovanie nemocnice, ktorá bola odkázaná na pomoc z Európy. Po nej sa politický vývoj v Afrike zmenil. Gabon už nebol francúzskou kolóniou, ale samostatným štátom. Na historicky prvej poštovej známke, ktorú Gabon vydal, bol práve portrét Alberta Schweitzera. Tu v roku 1965 Albert Schweitzer zomrel.

V roku 1913 dorazil Albert Schweitzer s manželkou Helen do Lambarenu v dnešnom Gabone. O niekoľko dní dorazil aj parník so zásielkou 70 balíkov liekov, prístrojov a zdravotníckeho vybavenia. Schweitzer si postavil prístrešok, ktorý slúžil ako ordinácia. Hneď od prvého dňa vyhľadávali jeho lekársku pomoc desiatky domorodcov. Najčastejším problémom bola malária, spavá nemoc, lepra alebo svrab. Svrab bol medzi populáciou taký rozšírený, že zásoba liekov sa veľmi rýchlo minula. Schweitzer musel začať improvizovať.

Lieky si začal svojpomocne vyrábať z palmového oleja, práškovej síry a mydla. Afričania ho považovali za zázračného lekára. Chirurgické výkony totiž vykonával v narkóze. Miestni ľudia považovali za zázračné, že ich vedel privádzať do hlbokého spánku a potom prebrať. Schweitzer neliečil len ľudí. Do ordinácie mu často nosili aj choré zvieratá a on ich nikdy neodmietol. Práve naopak – nerád robil rozdiely medzi živými tvormi.

Už ako dieťa sa večer zvykol modliť za svojich blízkych aj za zvieratá. Pamätníci, ktorí ho v Afrike navštívili, hovorili o tom, že jeho nemocnica bola plná zvierat, od jednorukých šimpanzov až po papagáje. Niektoré zvieratá mu boli také vďačné za jeho starostlivosť, že ho pravidelne navštevovali aj po vypustení do prírody.

Albert Schweitzer sa narodil v roku 1875 v Alsasku do rodiny evanjelického farára. Otec ho odmalička viedol k hudbe. Už ako päťročný sa naučil hrať na klavíri a v deviatich rokoch vedel dokonale zastúpiť kostolného organistu počas bohoslužieb. Láska k hudbe ho popri filozofii a teológii sprevádzala po celý život. V štúdiu týchto odborov stále napredoval a nič nenasvedčovalo tomu, že by mal univerzitné prostredie vymeniť.

Jedného dňa však nastal v jeho živote zlom. Schweitzerovi sa dostal do rúk francúzsky misionársky časopis a celý jeho život sa zrazu začal uberať úplne nečakaným smerom. V časopise bol článok o neskutočne zlých podmienkach domorodcov v rovníkovej Afrike. Text sa končil tým, že Afrika je v zlej situácii a potrebuje pomoc.

Schweitzerovi sa po prečítaní článku vynorila spomienka na jedno súsošie, ktoré zobrazovalo slávneho admirála a pod ním sediaceho Afričana. Smutný a zúfalý výraz Afričanovej tváre na malého Alberta veľmi zapôsobil. Po prečítaní článku sa mu v mysli táto spomienka opäť vynorila.

Rozhodnutie prišlo okamžite. Chce pomôcť Afrike. A najlepší spôsob, ako tak môže urobiť, bude, ak tam vycestuje ako lekár. Preto sa prihlásil na štúdium medicíny so zameraním na tropickú medicínu. Pred odchodom do Afriky si vzal za ženu svoju dlhoročnú priateľku Helenu Bresslau, ktorá pred odchodom absolvovala kurz ošetrovateľstva.