Dobré ránko

Pred jej narodením lekári radili jej matke potrat. Briel totiž mala na svet prísť bez rúk aj nôh. Jej mama však urobila rozhodnutie, ktoré zmenilo život nielen jej dcéry, ale aj mnohých ľudí, ktorí sa dnes inšpirujú jej príbehom.

Briel Adamsová má 26 rokov, je influencerkou a vizážistkou. Dokazuje, že aj s hendikepom sa dá žiť naplno. „Vždy som chcela byť inšpiráciou pre druhých a som nesmierne šťastná, že sa mi to nakoniec podarilo. Všetko sa dá nejako riešiť a žiť môžete aj bez nôh a rúk. Ak sa potrebujem pohybovať, využívam vozík. Doma sa inak pohybujem sama a nepotrebujem pomoc. Mám okolo seba úžasných ľudí vrátane môjho manžela. Ďakujem každý deň za to, že môžem byť na svete… Ja som sa tak narodila, nepoznám nič iné. Takže som šťastná taká, aká som,“ povedala.

Napriek náročnému osudu je Briel maximálne sebestačná. Aj keď sa pohybuje na invalidnom vozíku, doma zvláda všetko sama. Sama sa dokáže nalíčiť, učesať či pripraviť jedlo. Miluje módu, kozmetiku a šoubiznis, pričom na sociálnych sieťach ju sledujú milióny ľudí. Veľkou oporou je jej manžel.

S manželom si splnili aj ďalší sen – adoptovali si dcéru. Vďaka tomu je ich život plnší a radostnejší. Jej život je dôkazom, že odvaha a vďačnosť dokážu prekonať aj tie najťažšie prekážky.

Na tú návštevu u môjho brata nikdy nezabudnem. Už sme sa lúčili, keď začal rozprávať o tom, ako sa mu v posledných dvoch týždňoch prudko zhoršila pamäť. Prosil som ho, aby čím skôr navštívil lekára. Neviem, ako sa to stalo, ale cestou domov som zrazu pochopil, že zanedlho zomrie.

Vyšetrenie odhalilo nádor na mozgu. Bol na mieste, ktoré vylučovalo možnosť operácie. Podstúpil ožarovanie, chemoterapiu a chvíľu sa zdalo, že sa všetko napraví. Prežili sme spolu obrad pomazania. Keď sa všetci okolo mňa modlili za jeho uzdravenie, cítil som sa čudne. Vedel som, že sa neuzdraví.

Bratovi sa postupne vytrácala jeho osobnosť. Pri návštevách som sa radoval z krátkych okamihov, keď sa mu vrátila pamäť. Ale tieto chvíle boli čoraz vzácnejšie. Prešiel necelý rok po našom prvom rozhovore a Pavol zomrel.

Od tej chvíle sa teším na okamih vzkriesenia a na nové stretnutie so svojím bratom.

V Anglicku stojí na jednom cintoríne náhrobok s nápisom: ZOMRELA Z TÚŽBY PO VECIACH.

Hneď vedľa je tam aj druhý nápis: ZOMREL ZO SNAHY DAŤ JEJ ICH VŠETKY.

V románe Sladký štvrtok nám John Steinbeck predstavuje madam Faunovú. Tá prevádzkuje verejný dom a obľúbi si jednu prostitútku menom Suzy. Zorganizuje jej skutočné stretnutie so skutočným mužom, nie s klientom. Kúpi jej pekné šaty a pomôže jej pripraviť sa na večer. Keď Suzy pohnutá jej dobrotou odchádza, spýta sa: „Urobili ste pre mňa tak veľa. Môžem vám to nejako opätovať?“

„Áno,“ odpovie staršia žena. „Môžeš povedať: Som Suzy a nik iný.“

Suzy to zopakuje. Potom madam Faunová žiada: „Teraz povedz: Som Suzy a som dobrá.“

Suzy sa pokúsi: „Som Suzy a som…“ A potom sa rozplače.

Možno by aj Boh chcel, aby si povedal to isté. Boh je k tebe dobrý, odpúšťa ti. Prečo si aj ty neodpustíš? Miluje ťa, verí v teba a nazýva ťa svojím dieťaťom.

Keď bol môj syn ešte celkom malý, umývanie vlasov bolo vždy veľkým problémom. Keď som mu dala na vlasy šampón, sedel vo vani celkom pokojne. Ale keď som pridala vodu, aby som urobila penu, vždy sklonil hlavu dopredu a šampón mu stiekol do očí. Začal plakať a kričať. Neraz som sa mu snažila vysvetliť, že keď bude hlavu držať hore a pozerať sa na mňa, šampón sa mu do očí nikdy nedostane. Pochopil to a súhlasil s tým, ale len čo som mu chcela vlasy opláchnuť, strach premohol rozum i dôveru v to, čo som povedala, a znovu sklonil hlavu dolu. Šampón mu prirodzene začal stekať po tvári a opäť sa dostal do očí.

Pri jednom kúpaní, keď som sa opäť snažila presvedčiť ho, aby držal hlavu hore a dôveroval mi, som si odrazu uvedomila, ako sa táto situácia podobá môjmu vzťahu s Bohom. Viem, že Boh je môj Otec, a som si istá, že ma miluje. Som presvedčená, že mu dôverujem, ale keď niekedy príde ťažká situácia, zľaknem sa a prestanem sa na neho pozerať.

Aj keď môj syn vedel, že ho mám rada, v panickej situácii mu bolo ťažko dôverovať mi. Chcela som ho chrániť, ale presvedčiť ho o tom nebolo ľahké, najmä keď nič nevidel, len cítil, ako mu voda steká po tvári. Trápilo ma, že mi nedôveruje. Som si istá, že aj Boha raní to, keď vidí, že mu nedôverujeme a potom trpíme.

Keď prichádzajú problémy, Biblia nám radí zdvihnúť hlavu a hľadieť na Boha. Keď sa teraz ocitnem v situácii, že by som sa mohla ľahko zľaknúť, vždy si predstavím môjho syna vo vani, ako na mňa hľadí a učí sa dôverovať mi. Potom sa spýtam Boha, čo mám robiť. Niekedy ma jeho odpoveď naľaká, ale v jednej veci som si istá – nikdy mi nenaleje šampón do očí!