Dobré ránko

Slovenský hokejista Ondrej Rusnák ukončil vo veku 30 rokov kariéru. Majster Slovenska so Slovanom Bratislava v ročníku 2007/2008 zavesil korčule na klinec pre zlý zdravotný stav.

„V aréne v Ottawe bolo dvadsaťtisíc divákov, ktorí nám fandili. My sme fantasticky bojovali. Za stavu 2:1 pre nás sa puk dostal na modrú k Ianovi Colovi. Urobil pár krokov dopredu, napriahol a ja som proti nemu vyštartoval. Hodil som sa mu do strely,“ napísal Ondrej Rusnák o momente, ktorý ovplyvnil zvyšok jeho kariéry. „Puk ma trafil priamo do kolena. Bola to taká rana, že sa odrazil až na druhú stranu ihriska. Cole sa za ním rozbehol. Pretože my všetci sme striedali, chcel rýchlo rozohrať. Lenže trafil rozhodcu. Jožo Molnár sa puku zmocnil, ocitol sa v šanci a zvýšil na 3:1. Ja som síce chodil na jednej nohe, ale o semifinále majstrovstiev sveta som nechcel prísť…“

Ondrej absolvoval niekoľko operácií. Čím skôr sa chcel vrátiť na ľad, pretože chcel hrať. Napokon skončil v Kováčovej, kde absolvoval náročnú rehabilitáciu.

„Nespočetnekrát som šiel cez bolesť len preto, že som odmietal vzdať sa svojho sna byť svetovým hokejistom. Chlapci vedia, že tá zablokovaná strela, z ktorej sme dali gól a zdolali Ameriku, im pomohla v ich kariére. Možno aj preto ma stále cez leto berú medzi seba a správajú sa ku mne, ako by som bol stále jedným z nich. Ale ja som na rozdiel od nich už nikdy nezažil naplnený štadión a hukot tribún ako vtedy v Kanade,“ končí svoju emotívnu výpoveď Ondrej Rusnák.

Keď sa Marcelo Dornelles dopočul najnovšie správy o šíriacom sa hlade v Afrike, bol zdesený. Rozhodol sa, že sa vzdá svojho pohodlného života v Brazílii a s humanitárnou organizáciou ADRA pôjde do vojnou zničených krajín Mozambik, Angola a Irak.

Dnes má Marcelo 48 rokov. Má šedivé vlasy a zvráskavenú tvár. Celý život zasvätil humanitárnej práci. Pomáhal, keď okolo neho vybuchovali bomby, keď pálilo horúce slnko i keď bola treskúca zima, keď padal hustý dážď i keď bolo neznesiteľné sucho. Napriek ťažkým okolnostiam by túto prácu nemenil za nič iné.

„Keď som dorazil do Mozambiku, uvedomil som si, že situácia je oveľa zložitejšia, ako som si myslel. Nemohol som sa však otočiť a jednoducho odísť. Bola tu potrebná každá ruka.“

Prvé roky v Angole boli veľmi ťažké. Marcelo bol svedkom toho, ako ľudia od zúfalstva jedli topánky a mŕtvych psov. „To, čo som videl na uliciach, ma napĺňalo hrôzou a zároveň súcitom. Niekoľko tuctov detí sa ponevieralo po uliciach. Boli už len kosť a koža a zomierali od hladu,“ povedal Marcelo. „Nedokázal som hľadieť na toľkú biedu. Zhromaždil som deti, doviedol ich k sebe domov a dal im jesť.“

Susanna Wesleyová, mama Johna Wesleya, priviedla na svet mnoho detí, z ktorých niekoľko zomrelo pri pôrode alebo v ranom detstve. V dobe, keď sa iba jedna zo štyroch žien dokázala podpísať svojím menom, Susanna vedela čítať a písať po anglicky aj po francúzsky. Milovala debaty o teológii a Biblii. Napriek tomu, že kvôli manželovej práci sa museli presťahovať do jednej z najzaostalejších oblastí Anglicka, bola odhodlaná, že vychová bohabojnú a vzdelanú rodinu.

Susanna vychovávala deti s vojenskou presnosťou. Každé dieťa učila odriekať modlitbu Otče náš ráno a večer, len čo dieťa vedelo rozprávať. Učila ich naspamäť dlhšie časti Biblie a niekedy aj celé biblické knihy. Na svoje piate narodeniny sa každé dieťa naučilo abecedu a nasledujúci deň začínalo s čítaním. Pretože Biblia bola pre nich jedinou učebnicou, prvé slovo, ktoré sa naučili, bolo „na“. Po ňom nasledovalo „počiatku stvoril Boh nebo a zem“. Školský týždeň trval šesť dní, od pondelka do soboty. Deti sa učili od deviatej hodiny ráno do piatej večer. Cez obed mali dve hodiny prestávku. Nedeľa bola jediným voľným dňom. Keď mal najstarší syn Samuel dvanásť rokov, vynikal už v latinčine a gréčtine.

Do tejto prísnej výchovy sa 17. júna 1703 narodil John Benjamin Wesley ako pätnáste dieťa. Jeho narodenie náležite zaznamenali do rodinnej Biblie a život na fare pokračoval ďalej. V tom čase mal jedného staršieho brata a päť starších sestier.

Dnes som pozoroval svojich starých rodičov, ako sa spolu smiali a vtipkovali v kuchyni. Cítil som, že sa pozerám na pravú lásku. Dúfam, že ju raz nájdem aj ja.

Raz som sa s kolegami zúčastnil trojdňového školenia. Keď som sa vrátil domov, manželka sa ma spýtala, s kým som tam bol. Povedal som jej, že som šiel s Róbertom a Zdenkom a na izbe som bol ubytovaný s Vladom. Potom prišli otázky: „Už sa vyliečila Róbertova dcéra? A čo Zdenkova manželka, našla si už prácu? Zvykla si už Vladova rodina na nové bývanie?“ Odpovede na každú jej otázku boli dosť jednotvárne: „Neviem.“ Vzápätí sa ma žena spýtala: „Tak o čom ste sa celé tri dni rozprávali?“ Na túto otázku som jej dokázal odpovedať úplne presne: „Dozvedel som sa všetko o Róbertovom novom počítači, presne ti dokážem popísať všetky funkcie Zdenkovho nového mobilného telefónu a môžem ti vymenovať, aké opravy musel Vlado urobiť na svojom aute za uplynulý rok. Chceš vedieť ešte niečo?“

Nech sa manželia milujú akokoľvek, vždy budú mať potreby, ktoré je mužovi schopný naplniť jedine jeho priateľ a žene jej priateľka. Kým ženy hovoria skôr o pocitoch, potrebách a vzťahoch, obľúbenými mužskými témami sú napríklad spoločné záujmy, práca a rôzne „technické“ predmety (počítače, mobily, autá atď). Ak vám váš partner nedokáže naplniť vaše spoločenské potreby, určite to neznamená, že vás nemá rád. Je dobré, ak svoj voľný čas prežijete spolu, ale nevadí ani to, ak sa vo voľnom čase venujete rozdielnym činnostiam. Podstatné je, aby vaše záujmy nestáli v ceste vášmu vzťahu, aby neboli príčinou problémov.