Dobré ránko

Pred tromi rokmi sme si s manželom adoptovali sedemročné dievčatko a pomenovali sme ho Elizabeth po tete Liz. Raz sa ma moja dcéra spýtala, prečo sa teta Liz nikdy nevydala a nemala deti. Odpovedala som jej, že teta Liz mala príliš veľa lásky na to, aby sa o ňu delila len s jednou rodinou.

Spomínam si, ako sme v škole zbierali fľaše od minerálky a šetrili si drobné. Keď sa zbierka skončila, do našej školy prišlo veľké nákladné auto plné škatúľ. Teta Liz nám vysvetlila, koľko ryže pre indické deti mohla nakúpiť za peniaze, ktoré sme našetrili. Na ten deň nikdy nezabudnem, pretože teta Liz nás naučila, aké požehnanie je dávať. Žasla som nad tým, koľko ona v živote dávala, milovala a pracovala.

Bol horúci deň. Mama a stará mama v kuchyni varili. Mala k nám prísť teta Liz, ktorá sa vrátila z misie v Indii. Keď ju rodičia vítali, skryla som sa za gauč. Trochu som sa bála. Keď som sa odvážila vyjsť von, sklonila sa na moju „päťročnú úroveň“ a povedala mi, že je moja teta Liz. To bol náš prvý rozhovor. Odvtedy boli teta Liz a jej mama u nás pravidelnými hosťami. Ach, ako som sa tešila na tieto návštevy! Náš dom bol vtedy plný smiechu a príbehov. Teta Liz ma zapájala do rozhovoru tým, že sa ma pýtala na môj názor. Myslím, že to bola prvá dospelá osoba, ktorá sa ma opýtala, čo si o niečom myslím. Veľmi som sa potešila, keď som sa dozvedela, že teta Liz bude mojou učiteľkou. Naučila ma, aby som sa nikdy nevzdávala a nikdy sa neľutovala.

Teta Liz sa rada vozila na lodi, mala rada slony a zelenú farbu. Nemala rada pikantné jedlá, hlasnú hudbu a keď musela pri šoférovaní odbočiť doľava. Rada hovorila, že nemá rada psy, ale v skutočnosti ich mala rada. Rada sa hrala, aj keď si z nej robili žarty. Rada sa zabávala a milovala smiech. Keď sme sa niekedy začali smiať, nedokázali sme prestať. Mala rada deti. Vedela ich nielen učiť, ale aj nadchnúť pre učenie. Väčšinu svojho života nemala domový alarm, ale vždy mala v okne ceduľku „Pozor pes“. Rada tiež varila. Teta Liz milovala svoju cirkev a svoj zbor. Pravdepodobne vedela spamäti odrecitovať viac z Biblie, než ja som prečítal za celý rok.

Práca na dvore a v záhrade bola nekonečná (aspoň to tak vyzeralo), presne ako energia tety Liz. Vždy bolo treba vytrhať burinu, orezať kríky, zasadiť kvety, umyť chodník a pokosiť trávu. Som si istý, že pracovná morálka, ktorú som u tety Liz pozoroval pri práci vonku, bola rovnaká aj v jej osobnom a profesionálnom živote. Preto to dotiahla tak ďaleko. Teta Liz bola rázna a tvrdohlavá. Ak ste chceli robiť veci správne, museli ste ich robiť tak, ako ich robila ona – a nepamätám si veľa prípadov, keď jej spôsob nebol ten najlepší.

Dnes je to šesť rokov, čo som kázal na pohrebe svojho najstaršieho brata. Priala si to jeho manželka, ku ktorej sa pridala aj mamka. Minulý týždeň som sa po šiestich rokoch prvýkrát vrátil k tomuto kázaniu. Tentoraz sa neprihováralo k poslucháčom v obradnej sieni, ale ku mne.

Zrazu som sa vrátil do doby, keď sa v našej detskej izbe konala vankúšová vojna. Perie lietalo po celej izbe. Inokedy sme so sesternicami chytali myši, ktoré nám potom doma utiekli zo škatule. Určite si viete predstaviť, čo nasledovalo…

Spomenul som si, ako ma učil hrať šach a potom ma vzal na šachový turnaj, ktorý som takmer vyhral. Učil ma čítať, keď som ešte nechodil do školy. O niekoľko rokov neskôr mi pomáhal zbaliť prvé dievča…

V mojich spomienkach sa vynoril aj náš posledný spoločný rok, keď ho vážna nemoc postupne zdolávala, až jej nakoniec podľahol…

Som Pánu Bohu vďačný za všetko, čo sme s bratom spolu prežili. Moja vďačnosť sa však netýka len minulosti, ale aj budúcnosti, ktorú Boh sľubuje všetkých, ktorí prijmú jeho ponuku. Predstavujem si, aké to asi bude, keď Ježiš vzkriesi môjho brata a spolu s ďalšími nás vezme na veľký výlet k Božiemu trónu. Máme toho veľa za sebou, ale vďaka Bohu ešte viac pred sebou.