Bol zimný podvečer. Mrzlo. Na ceste bola riadna poľadovica. Dospelí sa z toho netešili, ale chlapci áno. Vo svetle pouličnej lampy sa na ceste výborne hrá hokej.

„Prihraj, sem, dopredu!“ kričí jeden a nabieha vedľa bránky. Kamarát prihral, útočník však puk nezachytil a ten preletel povedľa bránky až na kraj cesty.

Chlapci sa rozbehli za pukom do prítmia, keď zrazu ostali stáť ako prikovaní. Z neďalekého stromu sa na zem nehlučne zniesla veľká sova a rovno spred hokejok im uchmatla puk. Schytila ho do pazúrov a niekoľko metrov niesla. Potom zrejme zistila, že je pritvrdý a priťažký, tak ho radšej pustila a nechala hokejistom.

„Ešte šťastie, že nám ho nevzala! S čím by sme sa teraz hrali?“ povedali si chlapci a hra pokračovala ďalej.

Ale čo ju to napadlo vrhnúť sa na puk?

Sova je veľmi zvláštny nočný vták. Sedáva nehybne v úkryte na strome a odtiaľ pozoruje okolie. Má veľmi dobrý zrak, vďaka ktorému vidí aj v noci. Má však aj citlivý sluch, ktorým odhalí každý podozrivý šelest. Jej operenie je mäkké a jemné. Vďaka tomu môže lietať úplne nehlučne. Potichučky sa spustí ku koristi a v letku ju chytí do ostrých pazúrov.

Každá sova má svoje územie, ktoré si stráži. Dokonca aj mláďatká, ktoré vychová, keď sú už dostatočne veľké, vyženie zo svojho územia, aby si našli vlastné miesto, kde budú žiť a loviť.

Sovy si niekedy pri love pomáhajú tak, že začnú hlasno tĺcť krídlami a hýbať konármi na vrcholcoch kríkov, aby vyplašili drobné vtáctvo a hlodavce. Keď ich vyženú z úkrytov, zrazu nehlučne zaútočia a svoju obeť si odnesú v pazúroch.

Väčšinou je ich potrava chutnejšia a ľahšie stráviteľná ako hokejový puk, na ktorý sa ulakomila sova v našom príbehu…


Zdieľať: