Dobré ránko

Počas prvého roku mojej kazateľskej služby ma zavolali k smrteľnej posteli jedného muža. Bol som presvedčený, že ak niekto dostatočne pevne verí a má dostatok odvahy, aby zobral muža za ruku a povedal mu, že je v mene Ježiša uzdravený, stane sa to.

Keď sme sa pomodlili a pomazali ho, pozrel som sa na starších ľudí, aby som videl, kto bude mať dostatok odvahy urobiť to. Viete, kde sa pozerali oni? Na mňa! Lenže ja som to nedokázal urobiť. Zamrmlal som niekoľko bezvýznamných fráz v zmysle, že Boh neodpovedá na modlitby okamžite a zdvihol som sa na útek. Muž zomrel. A ja som si myslel, že som ho zabil!

Len pri málo situáciách v živote kazateľa je jeho viera skúšaná viac, ako keď ho poprosia, aby sa pomodlil za uzdravenie niekoho, kto to potrebuje. Pamätajme si však, že viera je dôvera v osobu, nie v odpoveď, ktorú chceme dostať. Ozajstná čistá viera sa upína k Bohu stále – v dobrých aj zlých časoch.

Predpokladajme, že som slobodný a mám mercedes. Rád by som mal niekoho, kto by sa na mojom mercedese vozil so mnou. Vzniká tu však malý problém. Neviem totiž, či tá mladá dáma sa bude zaujímať o mňa alebo o môj mercedes. Jedného dňa predsa len nadobudnem istotu o tom, že istá mladá dáma má rovnako rada mňa ako môj mercedes, a prijíma moju ponuku. Od svadby jej nepatrím len ja, ale aj môj mercedes. Dostáva ho spolu so mnou. Keďže sa rozhodla pre mňa, rozhodla sa natrvalo. Kým sme spolu, patrí jej aj mercedes. Keby sa však rozhodla odísť odo mňa, náš vzťah by sa prerušil a nepatril by jej už ani mercedes.

Spravodlivosť neexistuje bez Ježiša, len s ním. Ak máme Ježiša, máme spravodlivosť aj istotu večného života. Preto je veľmi dôležitá otázka: Ako poznáš Ježiša?

Raz som prechádzal cez celé naše mesto. Potreboval som vybaviť niekoľko vecí. Môj plán bol najprv sa zastaviť v banke a potom vo firme na tlačiarenské potreby. Keď som sa blížil k centru, niečo mi povedalo, aby som odbočil a zašiel najprv do firmy. Vďaka Bohu, že som poslúchol. Odbočil som a keď som prešiel asi 100 metrov, z motora sa ozval strašný rachot. Zastavil som, otvoril kapotu a zistil, že mi odpadol výfuk tesne pri motore. Viete, kde sa mi to stalo? Zostal som stáť presne pri autoservise, v ktorom pracuje môj švagor. Išiel som za ním, či nemá kúsok drôtu, aby som výfuk aspoň provizórne pripevnil, kým si kúpim nový a vymením ho. Švagor šiel po drôt, ale o chvíľu sa vrátil s tým, že kolegovia tam majú starší výfuk a hneď mi ho vymenia. O pol hodinu bolo všetko hotové a ja som mohol ísť ďalej, akoby sa nič nestalo.

Veľmi obdivujem Božiu starostlivosť o nás. Často sa trápime, keď prežívame nejaké problémy. Akí sme hlúpi, že Bohu nedôverujeme. Veď nikto z ľudí nás nemá tak rád, ako on.

Lux lucet in tenebris – svetlo svieti v temnotách. Tak znelo heslo valdénskych kresťanov. Ich zakladateľom bol bohatý kupec Peter Valdes. Premýšľal o udalosti, na ktorú nemohol zabudnúť. Sedel neďaleko svojho priateľa, keď ho zasiahol blesk. Priateľ na mieste zomrel. Valdes si položil otázku: „Čo keby sa aj môj život skončil tak náhle?“ Keď počul kázanie Božieho slova vo svojom jazyku, bol natoľko uchvátený, že zamestnal kňaza a pisára, aby mu opísali evanjeliá a časti Biblie a preložili ju do ľudovej reči. Za ich dlhú a namáhavú prácu sa im bohato odmenil.

Valdes tým získal omnoho viac. Ježišove slová sa mu stali takými drahými, že sa naučil celé kapitoly z evanjelií naspamäť. Uvedomil si, na čom v živote záleží. Pochopil, že činy a slová musia ísť ruka v ruke. Rozhodol sa oslobodiť od všadeprítomného tlaku egoizmu a ziskuchtivosti. Finančne zabezpečil svoju manželku a polovicu svojho majetku rozdal chudobným. Nerozdával však len peniaze. Ľudí zoznamoval s tým, čo sa mu stalo omnoho vzácnejším. S priateľmi chodil do okolitých dedín a mestečiek kázať. Ich pôsobenie, príkladný život a chudoba urobili na poslucháčov hlboký dojem.

Evelyn Glennieová ukončila Londýnsku hudobnú akadémiu s vyznamenaním. Potom nastúpila na profesionálnu dráhu, aj keď jej lekári tvrdili, že to nie je možné. Bubnuje totiž na viac ako 600 hudobných nástrojoch (od bubnov cez marimy, xylofón, citary a tympany až po tamburíny). Je azda jedinou sólistkou na bicie nástroje na svete. Táto žena s rytmickým škótskym prízvukom sa zapísala do dejín, keď ako prvá hudobníčka na bicie vystúpila v Kennedyho Centre vo Washingtone. Neuveriteľným úspechom bol jej debut s filharmonickým orchestrom Los Angeles na Hollywoodskom pohári. Lenže nadšený aplauz, ktorý jej pripravilo vďačné publikum, doliehal k hluchým ušiam. Evelyn Glennieová je hluchá. Hrá na 600 nástrojoch bez toho, aby ich počula

Evelyn sa naučila hrať koncertné sóla na bicie nástroje tak, že rozpoznáva jemné vibrácie tónov na svojom tele. Pri vystúpení si obyčajne vyzuje topánky, aby cítila chvenie dreveného pódia. Keď mala deväť rokov, začala strácať sluch a dvanásťročná bola už úplne hluchá. Lekári povedali, že sa s tým nedá nič robiť. Evelyn to však neodradilo. Postavila sa k stene miestnosti, v ktorej jej učiteľka hudby hrala rôzne tóny a snažila sa objaviť, kde cíti vibrácie tónov na prstoch a zápästí. Celé stránky zložitej hudby sa učí tak, že si ju prehráva z magnetofónu, ktorý drží na kolenách. Svoju autobiografiu nazvala Dobré vibrácie. Nepočuje ani slovo, ale cíti chvenie, kmitanie a vibrácie.

Evelyn je príkladom toho, čo sa deje s naším svetom, ktorý nie je schopný počuť Božie slovo, ale hlboko vo svojej pozemskej duši cíti, že niečo sa deje, že sa blíži niečo významné.