Dobré ránko

Oldřich si spomína:

Keď bol môj otec vážne chorý, musel podstúpiť operáciu, po ktorej nemohol nejaký čas vôbec hovoriť. Potom len obmedzene a chrapľavo. Bolo mi však jasné, že ho poteší, keď mu zavolám a on ma bude počuť. Musel som si však zvyknúť na nezvyčajnú podobu našich hovorov. Keď som mu zavolal a on hovor prijal, počul som len ticho. Bolo to zvláštne. On ma počul, ale ja jeho nie, pretože nemohol hovoriť. A tak som sa s ním rozprával. Rozprával som mu o jeho vnúčatách, o tom, čo som v ten deň robil… Aj keď ja som ho nepočul, vedel som, ako veľmi je rád, že ma počuje. Bol som si tým istý. Preto som mu volal pravidelne každý deň.

Niekedy si podobne pripadám pri modlitbe. Hovorím so svojím nebeským Otcom, rozprávam mu o všetkom, čo som prežil… Nepočujem síce jeho hlas, ale viem, že On ma počuje.

Máme dve deti – Karola a Kristínu. Raz sa stalo, že sa chceli hrať na ceste. Zohol som sa k nim a vymenoval všetky dôvody, prečo sa nemôžu hrať na ceste. „Môže sa stať, že zo zákruty vyjde veľké auto, zrazí vás a veľmi vám ublíži. Rozumiete?“ Obaja súhlasne prikývli.

O chvíľu som sa pozrel z okna a videl som, ako sa Karol hrá na zakázanej ceste. Hneď som vybehol von, chytil ho za ruku a odviedol ho späť na dvor. Znovu som sa k nemu zohol a začal som mu opäť vysvetľovať, prečo sa nemôže hrať na ceste. Nakoniec som sa znovu spýtal: „Rozumel si?“ Poslušne prikývol.

Čo som mal robiť, keď som o niekoľko minút zistil, že môj syn sa zase hrá na ceste? Urobil som to, čo predtým, len som to povedal dôraznejšie a „niečo“ som pridal. Urobil som to preto, lebo svojho syna mám rád a záleží mi na ňom.

Boh je náš Otec, miluje nás a záleží mu na nás. Preto postupuje podobne.

V krajine Kanaán boli v čase starého Izraela vybudované útočištné mestá. Slúžili na ochranu človeka, ktorý nešťastnou náhodou spôsobil smrť svojho blížneho. Boli rozmiestnené tak, aby sa ten, kto utekal pred vykonávateľom krvnej pomsty, mohol dostať do jedného z nich najneskôr za pol dňa. Podobne blízko máme aj slovo spasenia. K Ježišovi nikdy nemáme ďaleko. Stačí zrieknuť sa vlastných zásluh a chytiť sa Ježiša.

Traduje sa, že cesty do útočištných miest boli starostlivo udržiavané. Každá rieka bola preklenutá mostom. Každá prekážka bola odstránená, aby človek, ktorý utekal o život, mal ľahkú cesto do bezpečia. Raz za rok skontrovali cesty starší v národe a dozreli na to, aby boli v poriadku, aby toho, kto uteká, nič nezdržiavalo, aby nebol chytený a zabitý. Tak podobne odstraňuje evanjelium všetko, čo by nám mohlo prekážať na našej ceste k Bohu. Na každej križovatke bola umiestnená smerovka s nápisom: „Útočištné mesto!“ Cesta ku Kristovi je priama, bez akýchkoľvek obchádzok.

Akonáhle utekajúci človek prešiel za brány mesta, predložil svoj prípad sudcom a v meste bol v bezpečí. Nauč sa, že keď sa len dotkneš okraja Kristovho rúcha, budeš uzdravený. Neplýtvaj časom. Nevleč sa cestou, pretože „pomstiteľ krvi“ je ti v pätách.

C. H. Spurgeon

Na Sinajskej púšti sme pozorovali karavány tiav, ktoré každý deň prechádzali okolo nás. Ráno musí každá ťava vziať na svoj chrbát náklad. To sa nedá postojačky. A tak jej pán prikáže, aby si kľakla. Potom na ňu položí náklad a vydajú sa na cestu.

Po niekoľkých hodinách, keď slnko páli najviac, sa niekedy stane, že náklad sa posunie a popruhy nedržia tak pevne. Náklad nie je dobre vyvážený a zviera sa trápi. A tak jej pán na obed opäť prikáže, aby si kľakla. Náklad opraví a dotiahne popruhy.

Opäť sa vydajú na cestu. Keď slnko zapadá, všetci sú unavení. A opäť zaznie príkaz, aby si ťava kľakla. Tentoraz z nej bremeno sníme a ťava si môže odpočinúť.

Boh nás nezbaví vždy našich bremien, ale pomáha nám ich niesť. Môžeme pokľaknúť a povedať mu všetko, čo nás ťaží.

V južnej Indii vraj domorodci chytajú opice nasledovným spôsobom:

Do veľkého kokosového orecha vyhĺbia dieru akurát takú veľkú, aby do nej opica mohla strčiť ruku. Dovnútra nasypú zrnká ryže, búrske oriešky alebo inú maškrtu. Nič viac. To stačí.

Zvedavá opica sa priblíži, strčí ruku do otvoru a naberie si plnú hrsť. Keď chce plnú ruku vybrať, beda! Nemôže. Plná ruka cez otvor neprejde. Nič, okrem vlastnej maškrtnosti jej nebráni svoj úlovok z dlane vysypať a ruku vytiahnuť. Dlaň však ovládne kŕč a zo zlodeja sa stáva korisť.

Nemusí to byť práve kokosový orech a ryža, postačí akákoľvek nádoba a v nej nejaká pochúťka. Princíp zostáva ten istý – maškrtnosť je silnejšia ako pud sebazáchovy. Možno to nemusí byť ani maškrtnosť alebo chamtivosť, ale nejaký stereotyp alebo strach.

Najlepšie sa vraj takto lovia šimpanzy. Čím je opica inteligentnejšia, tým väčšia je šanca, že sa nechá chytiť.