Dobré ránko

Píše sa rok 1938. Fred Stobaugh sa zoznámi s čašníčkou Lorraine. Je to láska na prvý pohľad. Zoberú sa, majú tri dcéry a žijú spolu celý život – až do roku 2013, keď Lorraine zomrie. Fred potom rozpráva ostatným o svojej drahej Lorraine ako o svojej celoživotnej láske: „Bola to najkrajšia žena, akú som kedy videl… Venovala mi 75 rokov svojho života.“

Po toľkých spoločne prežitých rokoch sa Freda vo veku 96 rokov zmocnil pocit smútku a prázdnoty. Raz večer preto napísal svojej láske list: „Najdrahšia Lorraine, tak veľmi si želám, aby sme mohli opäť spolu prežiť všetky tie pekné chvíle. Pripadá mi to ako jeden nádherný sen. Ale bola to naozaj skutočnosť. Moja najdrahšia Lorraine…“

Ako to, že po 75 rokoch niekto so slzami v očiach povie: „Bolo to krásne!“? Tajomstvo úspechu ich manželstva spočívalo v tom, že Fred a Lorraine dlhodobo a cieľavedome vynakladali energiu na veci, vďaka ktorým zostalo ich manželstvo krásne aj po rokoch. To im umožnilo tešiť sa z ovocia svojej nádhernej lásky po celý život.

Koncom minulého storočia bola celá ľudská spoločnosť nadšená novým životným štýlom – vyhadzovať veci po jednom použití. V nejednom časopise ste mohli vidieť fotografiu rodiny, ktorá vyhadzuje hromadu tanierov, vidličiek, pohárov, lyžičiek a podnosov. Plastové predmety na jedno použitie mali ušetriť suroviny a čas, ktorý bolo potrebné venovať na ich umývanie a upratovanie v domácnosti. Množstvo odpadu však nadobudlo hrozivú mieru. Ľudia zistili, že správny spôsob života znamená všetko recyklovať alebo používať predmety, ktoré nie sú len na jedno použitie.

Podobný princíp platí aj v medziľudských vzťahoch. Vzťah ani človek nie sú na to, aby sme ich raz použili – a odhodili.

Aj keď v Biblii čítame, že človek je pominuteľný – je ako tráva a jeho krása ako kvet trávy, Boh si naše meno vyryl do svojich dlaní. „Pretože si v mojich očiach vzácny, drahý, milujem ťa, ľudí dám namiesto teba a národy za tvoj život.“ (Iz 43,4)

2. august 1943

26-ročný poručík John Fitzgerald Kennedy sa dovliekol na pláž ostrova Plum Pudding. Bol príliš vyčerpaný než aby sa dokázal postaviť. Zostal ležať a snažil sa pozbierať posledné zvyšky síl. Štyri hodiny plával a pritom vliekol za sebou mechanika Patricka McMahona tak, že držal remienok z jeho záchrannej vesty v zuboch. Bez Kennedyho pomoci by McMahon nemal šancu – bol v strojovni, keď torpédový čln PT 109 narazil do japonského torpédoborca, ktorý ho rozpáral napoly. Pri kolízii vybuchli palivové nádrže a McMahon utrpel početné popáleniny. Keby Kennedy nevyvinul nadľudské úsilie na jeho záchranu, zahynul by vo vlnách.

Kennedy pomaly vstal, ale v okamihu spadol na zem a začal vracať slanú vodu. McMahona bolelo celé telo. Obaja po štyroch doliezli do krovia, kde sa zrútili. Japonci boli na Šalamúnových ostrovoch celkom aktívni. Po niekoľkých minútach doplávali k brehu aj ďalší členovia posádky.

Niekoľko dní hľadali pitnú vodu a nejaké jedlo. Až narazili na dvoch domorodcov menom Biuku Casa a Eroni Kumana, ktorí im obstarali jedlo i ošetrenie. Kennedy im sľúbil, že keď všetci vojnu prežijú, zase sa stretnú.

Svoj sľub chcel dodržať. V roku 1961 pozval Biukuho a Eroniho do Washingtonu, aby sa zúčastnili jeho prezidentskej inaugurácie. Keď však prišli na letisko Honoria na Guadalcanalu, miestni úradník im oznámil, že ich nemôže pustiť do Spojených štátov, pretože ani jeden z nich nehovorí po anglicky. Ich letenky si privlastnili miestni politici, ktorí sa chceli zúčastniť inaugurácie amerického prezidenta.

Sharon Jaynesová začína svoju knihu Byť dobrou mamou takto:

4. februára 1984 sa môj svet navždy zmenil. Po takmer dvadsiatich štyroch hodinách krvi, potu, sĺz, hlbokého dýchania a usilovného tlačenia sprevádzaného výkrikmi prišiel na svet plačúci Steven… a ja som sa odrazu stala mamou.

Keď som o dva dni neskôr odchádzala z pôrodnice, niekde sme v tom zmätku stratili „návod na použitie“. Bolo to moje prvé dieťa a určite by mi ho nezverili bez návodu.

Absolvovala som krátky kurz starostlivosti o dieťa. Ale hneď mi bolo jasné, že to, čo prežívam, sa bude výrazne líšiť od onoho šesťtýždňového kurzu. Steven nebol z umelej hmoty. Nemohla som ho nechať ležať na poličke, zájsť si na kávu a po štvrťhodinke sa k nemu vrátiť. A vôbec neležal spokojne, keď som ho prebaľovala, kŕmila alebo nechávala, aby si odgrgol. Neustále sebou vrtel. Keď sme ho s manželom prvýkrát prebaľovali, potrebovali sme k tomu štyri ruky a 11 minút. A výsledok vôbec nebol dokonalý.

Je to už celá večnosť, čo sme sa so Stevenom vracali z pôrodnice a on sa v autosedačke úplne strácal. Teraz riadi auto on a ja sedím pripútaná na zadnom sedadle.

Bolo to úžasné putovanie.

Jeden otec rád chodil do krčmy, kde míňal ťažko zarobené peniaze. Pritom zanedbával svoju manželku a syna, ktorého skutočne miloval. Raz v zime, keď sa opäť vybral do krčmy, zrazu začul za sebou kroky. Otočil sa a uvidel svojho malého syna, ako sa snaží kráčať v jeho šľapajach, ktoré zostali v čerstvo napadnutom snehu. Spýtal sa ho: „Synak, kam si sa vybral?“

„Ocko,“ odpovedal nevinne synček, „snažím sa kráčať v tvojich šľapajach.“ Tieto slová otca zasiahli. Zahanbil sa. Uvedomil si, kam by syna zaviedli jeho stopy a že chlapec ho môže vo všetkom napodobavať. Prestal chodiť do krčmy a začal so synom a s manželkou chodiť do kostola. Uvedomil si, že otec má byť pre svoje deti vzorom, preto sa rozhodol stať sa pre nich dobrým príkladom.