Dobré ránko

Piesok. Všade samý piesok. V neznesiteľnej horúčave sa púšťou vlečie osamelá postava. Akýsi nešťastník pred niekoľkými dňami zablúdil. Horúce slnko mu vzalo všetku silu a takmer ho pripravilo o rozum. Bez kvapky vody ho čaká rýchly koniec.

Náhle sa pred jeho unaveným zrakom niečo zaligotalo. Opuchnuté viečka sa namáhavo otvárajú. Polomŕtvy muž hľadí uprene pred seba. Niekoľko metrov pred ním sa nad modrou hladinou malého jazera dvíhajú do výšky zelené palmy. Je zachránený! S nadľudskou silou sa dvíha a vlečie dopredu. Už len pár krokov! Spásna oáza je takmer na dosah ruky. Zrazu sa zdvihne prudký vietor a jazero s palmami je preč!

Koľko podobných situácií ste prežili na vlastnej koži? Keď ste mali šťastie na dosah ruky, zrazu sa niečo stalo a vy ste na tom boli horšie ako predtým…

Na svete sa všetko mení, ale Boh je stále ten istý.

Počuli ste už toto prirovnanie?

Šalamún bol izraelský kráľ, ktorý sa vyznačoval výnimočnou múdrosťou. Známy je príbeh o dvoch ženách, ktoré sa hádali o dieťa. Každá tvrdila, že dieťa je jej. Šalamún teda nariadil, aby dieťa rozťali a rozdelili ho medzi ženy. Vtom prvá zo žien vykríkla, že sa dieťaťa radšej vzdá, akoby mu mali ublížiť. Takto spoznal pravú matku a dieťa jej prisúdil.

Lord Joseph Duveen bol zástupcom prestížnej umeleckej firmy v USA. V roku 1915 plánoval vyslať jedného zo svojich expertov do Anglicka, aby preskúmal starodávne keramické výrobky. Zarezervoval mu plavbu na zaoceánskom parníku Lusitania. Nemecké veľvyslanectvo varovalo, že tento zaoceánsky parník môže byť torpédovaný. Lord Duveen chcel preto plavbu zrušiť. „Nemôžem riskovať, že prídete o život,“ povedal mladému expertovi.

„Nebojte sa,“ odvetil mladý muž. „Som výborný plavec. Keď som čítal, čo sa deje na Atlantiku, začal som sa otužovať. Každý deň som trávil nejaký čas v sude s ľadom. Spočiatku som vydržal len niekoľko minút. Dnes ráno som tam strávil takmer dve hodiny.“

Lord Duveen sa zasmial. Znelo to absurdne. Ale tento odvážny mladý muž sa vydal na plavbu. Lusitania bola skutočne torpédovaná nemeckou ponorkou. 1 198 pasažierov zahynulo, 763 prežilo. Mladý muž strávil v chladných vodách oceánu päť hodín. Bol zachránený vďaka dôkladnej príprave.

Keď Peter sprevádzal po nebi jedného vykúpeného, dotyčný sa ho spýtal: „Čo tu robí henten človek? Ako to, že si ho sem pustil?“

„Ja som ho sem nepustil,“ odvetil Peter.

„A tam je ďalší! Čo ten tu robí?“

Peter mu vysvetlil: „Títo ľudia sa sem nedostali cez bránu. Ja som ich sem nepustil. Oni si to vybavili s Ježišom.“

My by sme možno pred mnohými zavreli bránu nebeského kráľovstva. O niekom by sme možno povedali: „Ten tam nepatrí.“ Buďme vďační, že Ježiš je cesta pre všetkých – aj pre Teba.

Ľadové polia a ľadové hory predstavovali na začiatku 20. storočia pre lode veľké nebezpečenstvo. Mnohí to však podceňovali. Dôvodom bolo hlavne to, že celý rad vážnych kolízií s ľadom, ku ktorým došlo, skončili relatívne dobre.

V nedeľu 14. apríla 1912 bolo bezvetrie a pekné počasie. Už o deviatej hodine ráno vyslala loď Caronia upozornenie na Titanik, že narazili na ľadovce. O 11.40 prišlo ďalšie varovanie z parníka Noordam, ktoré upozorňovalo na „spústu ľadu“ približne v tej istej oblasti. V tom čase mal Titanik rýchlosť takmer 22 uzlov (1 uzol = 1 námorná míľa = 1,85 km). O 13.42 prijala rádiostanica na Titaniku ďalšiu správu z parníka Baltic o výskyte ľadovcov. O necelých päť minút prišlo ešte jedno upozornenie z nemeckého parníka.

Titanik si napriek výstrahám zachoval rýchlosť a kurz, ktorý ju viedol priamo do oblasti ľadu. Pretože bolo jasné počasie, kapitán Smith nepovažoval situáciu za takú nebezpečnú, aby vydal zvláštne opatrenia. Keď hliadka na prednom stožiari uvidela po pol dvanástej v noci na zahmlenom obzore priamo pred loďou ľad, bolo už neskoro.