Dobré ránko

Bol to významný človek, rímsky vladár. Volal sa Félix. Mal manželku, ktorá sa volala Druzilla. Jeho väzeň sa volal Pavol. Jedného dňa – keď mal práve viac času – povedal manželke: „Mali by sme Pavla podrobiť menšiemu výsluchu. Poď so mnou!“ Šli do súdnej siene a slávnostne sa tam usadili. Napravo i naľavo od nich stále legionári. Potom predviedli väzňa.

„Pavol, prečo si vlastne vo väzení?“ spýtal sa ho Félix. A Pavol začal svoj príhovor. Atmosféra v sieni bola čoraz napätejšia. Pavol hovoril o spravodlivosti, o ktorú by každý sudca mal usilovať. Félixa sa to dotklo. Spomenul si na mnohé nekalé prípady úplatkov. Potom Pavol hovoril o zdržanlivosti. Druzilla takmer spadla zo stoličky. ´Prepánajána, v akej dobe tento človek žije?!´ pomyslela si. A keď Pavol začal hovoriť o Božom súde, obom bolo zrazu horúco. Félix vyskočil zo stoličky a povedal: „Pavol, to, čo hovoríš, je pekné a určite dôležité. Ale už nemám čas. Vypočujem si ťa, keď budem mať opäť niekedy čas.“ Potom rozkázal Pavla odviesť.

Aj nám je niekedy nepríjemné, keď počujeme Boží hlas a cítime jeho prítomnosť. Preto si radšej zapneme televízor alebo pustíme nejaký film. Bohu povieme: „Teraz už nemám čas. Vypočujem si ťa, keď budem mať opäť čas.“

Sundar sa nemohol dočkať, kedy sa so svätcom osobne porozpráva. Keď boli konečne sami, svätý muž Sundarovi vysvetlil, že hoci vyzerá ako oddaný hinduista, v skutočnosti je kresťanom. Patril k skupine kresťanov zvaných sanyasovia, ktorí nehlásali svoju vieru otvorene. Navonok žili ako hinduisti, ale keď sa im naskytla príležitosť, súkromne hlásali evanjelium. Mali dokonca svoje vlastné kostoly, ktoré boli zvonku maskované ako hinduistické svätyne. Vo vnútri však neboli nijaké obvyklé modly. Nemali tam žiadne kríže ani iné kresťanské symboly, ktoré by dávali najavo, na čo sa vlastne ten chrám používa. Vo svojich maskovaných chrámoch sanyasovia praktizovali kresťanské obrady.

Sundar sedel a počúval, ako mu svätec vysvetľoval spôsoby sanyasov. Bol udivený nielen tým, ako dokázali svoju skupinu udržať v tajnosti priamo uprostred hinduistického náboženstva, ale aj tým, že v Indii bolo oveľa viac kresťanov, ako si myslel.

Keď odišiel, veľa rozmýšľal o sanyasoch. Obdivoval ich prejavy viery a súhlasil s nimi, no súčasne si uvedomil, že byť tajným veriacim nebola cesta pre neho. On bol povolaný, aby verejne hlásal evanjelium všade tam, kam išiel, dokonca aj za himalájskymi horami v Tibete.

Istý misionár opatroval človeka, ktorý bol závislý od alkoholu. Jedného dňa sa dozvedel, že ten muž sa zase opil, roztrieskal nábytok a zmlátil svoju ženu. A tak ho šiel navštíviť. Bolo poobede, asi päť hodín. Muž sedel v kuchyni a pil kávu. Vedľa neho čupel jeho päťročný syn. Misionár ho priateľsky pozdravil a spýtal sa ho: „Zase to nevyšlo?“

Chlap bez slova vyskočil zo stoličky, odišiel do kúpeľne a vrátil sa so šnúrou na bielizeň. Potom bez slova začal priväzovať svojho malého syna ku stoličke. ´Čo má ten človek za lubom?´ rozmýšľal misionár. ´Ešte stále je opitý?´ Keď urobil posledný uzol, skríkol na chlapca: „Vstaň!“ Chlapec sa rozplakal a pomedzi slzy povedal: „Nemôžem.“ Nato sa opilec so srdcervúcim výrazom v tvári obrátil k misionárovi a povedal mu: „Vidíte, ani ja nemôžem!“

Po chvíli ticha misionár siahol do vrecka, vybral nožík a prerezal šnúru. Potom chlapcovi pokojne povedal: „Vstaň.“ Keď chlapec vstal, misionár povedal opilcovi: „Dá sa to, keď sa ten povraz prereže… Existuje niekto, kto dokáže prerezať všetky povrazy, ktorými sme poviazaní. Je to Ježiš.“

Minule som šla do antikvariátu, aby som si kúpila knihu, ktorú mi v detstve niekto ukradol. Keď som knihu otvorila, bola som prekvapená, lebo som zistila, že je to moja ukradnutá kniha. Na prvej strane sa nachádzalo moje meno a venovanie od môjho dedka, ktoré tam napísal, keď mi túto knihu daroval: „Pevne verím, že táto kniha sa po rokoch opäť dostane do tvojich rúk a že si ju znova prečítaš.“

Rovnaký odkaz od Pána Boha nachádzame v knihe, ktorú nám kedysi dávno daroval – v Biblii.