Dobré ránko

„V Arajune bol útok Aukov!“ zakričal Jim Elliot, keď jeho manželka Elisabeth vešala bielizeň. „Marja o tom práve informovala cez vysielačku.“

Elisabeth odložila štipce a otočila sa k svojmu manželovi: „Čo ešte povedala?“

„Zabili kečuánsku matku a jej dve deti a utiekli na ukradnutom kanoe.“

Správy o útoku schladili nadšenie mladých misionárskych párov. Muži celé týždne hovorili o stratégiách, ako nadviazať kontakt s Aukami a priniesť im evanjelium. Rodina McCullyova sa mala zanedlho presťahovať práve na miesto, kde Aukovia zabili bezbrannú ženu a jej dve deti. Bolo jednoduché predstaviť si Marilou a jej dve deti v tej istej situácii.

Všetci si uvedomili, že nastal čas vážne sa za situáciu modliť. Elisabeth vedela, že všetci si boli vedomí toho, aká riskantná, ba až šialená je snaha nadviazať kontakt s Aukami, ak sa im Boh vopred neprihovorí.

Potom, čo sa za túto vec modlili, rodina McCullyová sa napokon presťahovala do Arajuna, ale nie skôr, ako Nate postavil okolo ich nového domu elektrický plot. Aukovia sa s elektrinou nikdy nestretli. Nečakané kopnutie od plota by ich isto odradilo od ďalšieho približovania sa k domu.

Elisabeth Elliotová sledovala Dayumu, nízku, tmavú ženu s výraznými lícnymi kosťami. Jediná vec, ktorá odlišovala Dayumu od ostatných kečuánskych Indiánov, boli jej ušné laloky. Aukom v detstve prepichli uši a do dierok im vložili malé drevené kolíky z balzy. Postupne im tieto kolíčky vymieňali za väčšie, až kým sa nestali tínedžermi. Diery v ušných lalokoch mali veľkosť strieborného dolára. Ušné laloky Dayumy boli rovnaké, ale už v nich nenosila kolíky. Voľne jej viseli.

Elisabeth sa celá natešená zoznámila s Dayumou, ktorá, ako zistila, hovorila plynule jazykom Kečua. Dayuma jej rozpovedala, ako utiekla od svojho kmeňa, keď jeden Auka zabil jej otca. Povedala, že sa bála o svoj život v tom krvavom kruhu pomstychtivého zabíjania, ktoré by zaiste nasledovalo po smrti jej otca. Svoj kmeň opustila pred ôsmimi rokmi.

Kmeň Aukov bol iný ako ostatní Indiáni, ktorí nosili oblečenie v západnom štýle a boli priateľskí voči cudzincom. Aukovia nosili len tkané pásy okolo bedier a v ušných lalokoch nosili drevené kolíky z balzy. Aukovia bol kmeň z doby kamennej. Mali vlastný jazyk a izolovali sa od ostatných kmeňov a ľudí. Mali povesť divokých zabijakov. Budili dojem, že ich heslom je – zabi alebo buď zabitý. Bez akéhokoľvek dôvodu dobodali na smrť niekoľkých mužov, ktorí pracovali v džungli pre ropnú spoločnosť Shell.

Snom Jima Elliota bolo priniesť evanjelium tomuto nedosiahnuteľnému kmeňu Indiánov. Začal o nich získavať informácie. Nebolo ich však veľa, pretože len niekoľkým ľuďom, ktorí sa s Aukami stretli, sa podarilo prežiť.

Spolu s priateľmi Edom McCullym, Natem Saintom, Petem Flemingom a Rogerom Youderianom hľadali najlepší spôsob, ako s Aukami nadviazať priateľský kontakt. Jimova manželka Elisabeth rozmýšľala o tom, čo ich čaká. Čo sa stane, keď sa im podarí nadviazať kontakt s Aukami? Je pripravená vziať ich malú dcérku Valerie a ísť k nim žiť? Dokáže prijať Jimovu víziu za svoju? V jej mysli sa vynáralo množstvo otázok.

Čo robíte v situácii, keď je pred vami ´veľká neznáma´?

Vráťme sa v duchu o dvetisíc rokov dozadu na vrch zvaný Golgota. Nevšímajme si ľudí, ktorí kričia, ani rímskych vojakov, ktorí sa posmievajú a losujú o šaty odsúdených. Sú tu tri kríže. Na strednom visí Ježiš, Boží Syn. Napravo od neho visí vrah, naľavo tiež akýsi zločinec. Potom nastáva tma. Zrazu sa jeden z vrahov rozkričí: „Počuj, ty si povedal, že si Boží Syn. Ak naozaj si, ak neklameš, tak zostúp z kríža a pomôž aj mne!“ Človek v úzkosti smrti povie to, čo by inak nepovedal.

O chvíľu sa ozve druhý. Vynechá Ježiša a spýta sa: „Ty sa ešte stále Boha nebojíš?…“

A čo ty? Bojíš sa Boha? Alebo sa ho ešte stále nebojíš?

Misionári Hudson Taylor a William Burns si v meste Swatow prenajali podkrovnú izbu nad obchodom s vonnými kadidlami. Bola to veľká izba a dlhá ako obchod. Do izby sa vchádzalo po rebríku pristavenom za pultom. Otvor nemal príklop. Kedykoľvek bol niekto zo zákazníkov zvedavý, čo robia cudzí ´diabli´, jednoducho sa vyšplhal po rebríku a nazrel do izby.

Hudson sa trocha naučil miestne nárečie a onedlho už kázal na uliciach. Spolu s Williamom založili aj malú kliniku, ktorá sa čoskoro hemžila ľuďmi. Hudson pomáhal ako najlepšie vedel, ale väčšinu liekov, chirurgických nástrojov a kníh nechal v Šanghaji. Rozhodli sa teda, že Hudson podnikne cestu späť do Šanghaja a prinesie všetky veci, aby klinika mohla lepšie fungovať.

Mohol si ušetriť cestu, keby mu niekto zo Šanghaja oznámil, že požiar v sklade Londýnskej misijnej spoločnosti zničil všetok jeho zdravotnícky materiál. Nikto mu to však neoznámil a tak Hudson po príchode do Šanghaja zažil obrovský šok. Hoci bol rozladený tým, čo sa stalo s jeho vecami, rozhodol sa, že po osemsto míľovej ceste sa nevráti späť s prázdnymi rukami. Vydal sa do Ning-po za doktorom Parkerom s prosbou, či nemá nejaké veci nazvyš.