Dobré ránko

Keď som mal štyri roky, pri nešťastí vo fabrike zomrel môj otec. Mal vtedy tridsať rokov. Moja staršia sestra mala v tom čase šesť rokov. Mladšia sa narodila mesiac po tomto nešťastí. Preto nemám veľa spomienok na svojho otca. Zaujímavá je ale otázka, ako sa s touto situáciou vyrovnávala moja mama. Pre nás deti to nebolo ťažké zistiť. Keď sme sa večer ešte raz prebudili a vkradli sa do izby k mame, často sme ju našli, ako si číta svoju ošúchanú Bibliu alebo je na kolenách, aby Bohu vyliala svoje srdce. Toto bolo tajomstvom jej sily. Vídavali sme ju síce aj smutnú, ale nikdy nie zúfalú. Držala sa Boha, ktorý na jej ramená vložil ten ťažký údel, ale ktorý jej pomohol aj znášať ho. Pretože mala takýto postoj, napriek všetkým ťažkostiam sme prežili šťastné detstvo. Napriek utrpeniu sme sa naučili dôverovať Božej dobrotivosti.

Farár Wilhelm Busch rozprával, ako raz dostal list od sadzača a to rovno z tlačiarne, ktorá priebežne tlačila jeho kázania. Sadzač v ňom písal, že sa vrátil z vojny úplne zdesený a bez viery. Mnohé veci mu predkladali ako pravdu. Neskôr sa ukázalo, že je to klamstvo. Preto nedokázal veriť ničomu. Nie div, že ho nesmierne hnevalo, keď musel každý týždeň sádzať kázanie práve on. Trápilo ho, že musí šíriť také nezmysly. Preto pri sádzaní vkladal do textu úmyselne najsmiešnejšie chyby. Bolo celkom jasné, že tlačové chyby sú úmyselné.

Po čase sádzač každý deň čakal, ako to skončí. Uvedomoval si, že vydavateľstvo to ďalej nemôže nechať tak. Náklady na korektúry boli príliš vysoké. Ale nič sa nedialo. Korektúry robil samotný Busch. Preukázal takú trpezlivosť, že sadzač sa začal sám pred sebou hanbiť. Nakoniec mu napadlo, že na tom posolstve zrejme naozaj niečo bude a tak začal kázania čítať – už nie s hnevom, ale zo zvedavosti. Čoskoro bol ich posolstvom premožený.

Svoj list farárovi Buschovi zakončil slovami: „Teraz zo srdca verím v Pána Ježiša, ktorého zvestujete, a každý týždeň sa teším na nové kázanie.“

Predstav si, že dnešný deň je tvoj posledný deň na zemi. Máš už len 24 hodín života. Čo urobíš? Celý tvoj život, ktorý sa ti ešte pred piatimi minútami zdal byť taký dlhý a sľubný, sa odrazu skrátil na niekoľko hodín. Ako stráviš niekoľko posledných prchavých okamihov?

Keď podobnú otázku položili vyše šiestim stovkám študentov, 20 percent mladých ľudí odpovedalo, že svoj posledný deň by strávili pri alkohole, drogách a s dievčatami.

Celkom iná odpoveď prišla od 18-ročného dievčaťa, ktoré napísalo: „Svoj posledný večer by som chcela stráviť sama s Bohom. Poďakovala by som mu za plnohodnotný a šťastný život.“

Čo by si napísal ty? Čo by si robil posledný deň? Dnešný deň zrejme nie je tvoj posledný deň na zemi. Toto vedomie by ti nemalo zabrániť v tom, aby si ho prežil tak, ako keby bol posledný.

Učila som štvorročné deti v nedeľnej škole. Pozorne ma počúvali. Snažila som sa živo im opísať, aké to bolo, keď bol Ježiš so svojimi učeníkmi na rozbúrenom mori.

„Fúúúúkal silný vietor a malá loďka sa kýýýýývala zo strany na stranu. Vietor robil veeeelikánske vlny, ktoré špliechali vodu až do loďky. Takže všetci už boli úúúplne mokrí. A čo sa stane, keď je loďka plná vody?“

„Potopí sa,“ volali deti.

„Presne tak,“ pokračovala som s vážnou tvárou. „Veeeľmi sa blýskalo a hromy boli taaaké silné, že učeníci sa triasli.“

Keď som dospela k záveru, že som v týchto drobčekoch vyvolala určité obavy o osud učeníkov v loďke, spýtala som sa ich: „Keby ste vy boli v tej malej loďke a bola by taká hrozná búrka, báli by ste sa?“

Jedno malé dievčatko sa mojím hrôzostrašným opisom nenechalo vyviesť z miery. Pokrčilo ramenami a povedalo: „Nie, keby bol v tej loďke so mnou Ježiš.“

Na túto odpoveď nikdy nezabudnem.

V živote sa môžeme ocitnúť v rôznych situáciách, ale keď je s nami Ježiš, nemusíme sa báť. Toto malé dievčatko objavilo tajomstvo večného pokoja.

Misionár cestoval po Mexiku. V jednej dedine sa zdržal dva dni. Cez obedné horúčavy sedel pri svojom stane a odpovedal na otázky, ktoré mu ľudia dávali.

Jeden mladý muž mu povedal: „Prišiel som sa s vami porozprávať. Neverím tomu, čo nám rozprávate.“

Misionár mu podal Bibliu a povedal: „Táto kniha je Božie Slovo. Čítaj ju… A keď budeš chcieť, potom sa o tom môžeme porozprávať.“

Mladý muž vzal Bibliu, sadol si do tieňa a začal čítať. Na druhý deň misionár odišiel. Predtým sa rozlúčil so svojimi priateľmi. Mladý muž ho chcel kúsok odprevadiť a vrátiť mu Bibliu. Pritom povedal: „Je to celkom zaujímavá kniha, ale ešte som v nej nenašiel nič, o čom by sa vyplatilo diskutovať.“

„Aj to je dobré,“ odvetil misionár, „lebo Božiemu slovu človek musí veriť, nie o ňom diskutovať. Čítaj ho ďalej a nájdeš večný život.“ Potom mu Bibliu daroval.

Keď sa sem po dvadsiatich rokoch vrátil, opäť sa stretol s týmto mužom. Biblia sa preňho stala najväčším pokladom. Už o nej nemal chuť diskutovať, ale sa snažil podľa nej žiť.