Byť kresťanom je v niektorých krajinách ťažkým zločinom. Mnohých zatýkajú, väznia a zabíjajú len preto, že sa nechcú vzdať svojej viery.

Keď sa ozvalo silné klopanie na dvere, rodina práve večerala. Alex šiel otvoriť. Vonku stálo niekoľko policajtov. Schytili ho a odvliekli do auta bez toho, aby mu dovolili rozlúčiť sa so svojou rodinou alebo si niečo zbaliť. Pre všetkých to bol šok. Ani on, ani tí, čo zostali doma, nevedeli, či sa ešte niekedy uvidia. Často sa totiž stávalo, že väznení ľudia navždy zmizli.

Alexa odviezli do väzenia za mestom. Strčili ho do miestnosti, kde sa čakalo na výsluch. Po nejakom čase počul svoje meno.

„Alex,“ povedal úradník, „vieš, že Boh neexistuje? Prečo ho teda uctievaš? Ak mi sľúbiš, že s tým prestaneš a budeš verný štátu, môžeš ísť domov.“

„Ale, pane,“ povedal Alex odvážne, „Boh existuje a ja ho chcem naďalej uctievať.“

„Vy kresťania ste najväčšími nepriateľmi štátu! Pôjdeš do samotky, kým nezmeníš názor!“ kričal zlostne úradník. Hneď nato prišiel policajt, ktorý odviedol Alexa do malej cely na konci dlhej chodby.

V miestnosti, do ktorej ho zatvorili, nebolo nič, len tenká špinavá prikrývka. Okrem bĺch a ploštíc tam nebol nikto. Nebolo tam čo čítať, nemal sa s kým porozprávať. Nevidel nikoho, okrem strážnika, ktorý mu raz za deň priniesol malú porciu jedla.

Všetci väzni žili v takýchto podmienkach. Stávalo sa, že niektorí sa z toho pomiatli – ale o to vlastne polícii šlo. Alex, aby zamestnal svoju myseľ, začal rátať klince a dosky na každej stene. Veľmi ho trápilo, že nemal čas vziať si so sebou Bibliu. Jediné, čo si teraz želal, bolo vedieť viac veršov z Biblie naspamäť. Samozrejme, že niektoré kapitoly a verše vedel spamäti, ako napríklad Žalm 23. Vedel aj veľa ďalších veršov. No teraz veľmi ľutoval, že sa nenaučil naspamäť viac celých kapitol. „Aké by to bolo krásne, keby som vedel spamäti celé state,“ myslel si neraz.

Jedného dňa objavil v stene malú dierku do vedľajšej cely. Takmer sa bál čo len pomyslieť, že by nadviazal spojenie s človekom, ktorý je vedľa, nehovoriac už o tom, že by ten človek bol tiež kresťan. Aké požehnanie by to bolo!

Opatrne priložil pery k dierke v stene a veľmi jemne zašepkal: „Je tam niekto? Prosím, odpovedzte mi!“ Srdce mu bilo dvakrát rýchlejšie, keď priložil ucho k stene a čakal na odpoveď.

Akú veľkú radosť pocítil, keď z druhej strany začul šepot: „Áno, ja som tu. Volám sa Ivan. A ty?“

„Ja som Alex. Som tu preto, že som kresťan. Prečo si ty vo väzení?“

„Aj ja som tu preto,“ počul z druhej strany. „To je paráda, že sa môžeme rozprávať. Som tu už niekoľko týždňov. Budeme takto každý deň spolu hovoriť. Len si musíme dávať pozor, aby nás nezačuli strážnici, lebo by nás rozdelili.“

„Najviac mi chýba moja Biblia,“ povedal Alex Ivanovi. „Odviedli ma bez toho, aby som si mohol niečo vziať. Verše, ktoré viem naspamäť, si ustavične opakujem. Veľmi ľutujem, že som sa ich nenaučil viac. Tak mi to teraz chýba.“

„Mám pre teba dobrú správu, Alex. Stačil som si vytrhnúť niekoľko listov z Novej zmluvy a ukryť si ich do topánky. Strážnici mi ich nenašli. Neviem si predstaviť, ako by som tu bez nich vydržal. Rád ti jeden požičiam, aby si sa ho naučil naspamäť. Dúfam, že sa mi podarí prepchať ho cez túto dierku.“ Ešte ani nedohovoril, a už tlačil zrolovaný list do malej dierky.

Alexovi sa triasli ruky, keď v nich držal vzácnu stránku Písma. „Ďakujem ti, ďakujem ti, priateľ Ivan.“

Alex trávil dni vo väzení tým, že sa postupne učil naspamäť všetky stránky z Ivanovej Biblie. Prosil Boha, aby mu pomohol zapamätať si ich. Vždy večer si títo dvaja noví priatelia šepkali slová povzbudenia a útechy evanjelia.

Trvalo dosť dlho, kým boli prepustení z väzenia. Priateľstvo a vzácne stránky Biblie dávali týmto mužom v ťažkých dňoch života nádej a pomáhali im vydržať ich neľahký údel.

Čo sa zo svojej Biblie naučíš naspamäť, to ti nikto nevezme. Ani sám nevieš, ako sa ti to jedného dňa môže zísť!


Zdieľať: