Bolo leto. Mala som šťastie, že som si našla prácu, aj keď som mala len 14 rokov. Robila som v stánku s hamburgermi. Nebolo to ktoviečo, ale bola som rada, že som si mohla aspoň niečo zarobiť.

Do práce som nastúpila ešte pred koncom školského roka. Prvý mesiac bol dosť jednotvárny. Zvykla som si na pravidelný kolobeh povinností – prijímanie objednávok, vydávanie jedla, upratovanie miestnosti. Uprostred júla sa však stalo čosi zvláštne, čo mi pomohlo uvedomiť si, že Boh môže použiť aj mňa.

Toho dňa poludňajší nával postupne ustával. Bola som unavená a najradšej by som už bola doma. Pracovala som pri pulte, kde si ľudia objednávali jedlo a platili zaň. Zákazníci prichádzali a odchádzali. Na rad prišla žena, ktorá sa od ostatných ničím nelíšila. Objednala si jedlo a ja som jej povedala, koľko bude platiť. Žena vybrala peňaženku a chcela zaplatiť. Keď sa prehrabávala v drobných, zistila, že jej chýba 50 centov. „Mrzí ma to, ale chýba mi 50 centov. Nemôžem si preto dovoliť najesť sa u vás,“ povedala smutne.

A vtedy som dostala nápad. „Ja som sa už najedla a nejaké drobné mi zostali,“ povedala som jej, „doplatím za vás.“

Najprv to samozrejme odmietla, ale keď som trvala na tom, že som ochotná jej jedlo zaplatiť, napokon súhlasila. Poďakovala sa mi a odišla na koniec pultu, kde jej vydali jedlo. Pokojne som pokračovala vo svojej práci a viac som na to nemyslela.

Asi o hodinu neskôr sa vo vchodových dverách objavila táto žena opäť. Hneď som ju spoznala. Šla priamo ku mne a povedala mi: „Chcem sa ti znovu poďakovať za to, čo si pre mňa urobila. Vieš, mám cukrovku a niekedy musím rýchlo niečo zjesť. Keby si mi vtedy nepomohla, mohlo sa stať, že by som odpadla. Ďakujem ti.“

Keď dohovorila, vytiahla dve päťdesiatcentovky – raz toľko, koľko som jej dala.

Pozerala som sa, ako odchádza. Vtedy som si a uvedomila, že Boh ma viedol, aby som jej pomohla. Väčšou odmenou ako peniaze bolo pre mňa vedomie, že som pomohla človeku, ktorý to potreboval.


Zdieľať: