Vyrastal ako zázračné dieťa. Jeho otec bol spevákom v dvornej kapele, a tak od malička žil hudbou. Ako 13-ročný sa stal huslistom a organistom. Presťahoval sa do Viedne, kde bol jeho učiteľom sám Mozart.

Aj keď patril k vyššej spoločnosti, neprispôsoboval sa. Chodil v ošúchaných šatách, nečesal sa a býval v starých bytoch. Hodiny klavíra dával vznešeným dámam v izbe plnej neporiadku a neumytého riadu.

Keď sa so svojím priateľom Goethem prechádzal po kúpeľnej promenáde v Tepliciach, oproti šla cisárovná so svojím sprievodom. Nezastavil sa, neuhol ani nepozdravil, ale so založenými rukami prešiel stredom kráľovského sprievodu, ktorý sa mu musel rozostúpiť. Keď ho Goethe, ktorý úctivo ustúpil a všetkých zdravil, dobehol, pokarhal ho: „Načo tým obyčajným ľuďom prejavujete toľko úcty?“

Keď mal 26 rokov, zasiahla ho zákerná nemoc. Začal strácať sluch. Bol z toho nervózny a často urážal ľudí. Čím viac ho trápila choroba, tým viac sa uzatváral do seba. Jeho hudba však bola čoraz veľkolepejšia. Najgeniálnejšie diela napísal paradoxne vtedy, keď bol úplne hluchý.

Sužovaný depresiami a mnohými chorobami zomrel v roku 1827. V jeho pohrebnom sprievode však kráčalo 20 000 ľudí, ktorí sa prišli rozlúčiť s veľkým géniom, ktorého posledné slová boli: „V nebi budem počuť…“

Tento veľký umelec sa volal Ludwig van Beethoven.


Zdieľať: