„Super! Lukáš, ukáž mi ju!“ Vzal som do ruky pištoľ, ktorú mi podával môj mladší bratranec Lukáš. „To je paráda. Andrej, pozri sa! Dokonalá kópia deviatky – a strieľa ako skutočná!“

„Ale, kde,“ smial sa Andrej, „veď by ani fľašu neprevrátila!“

„Má silnú trefu!“ povedal rozhorčene Lukáš. „Sleduj!“ zamieril na Andreja a stlačil spúšť.

„Au!“ skríkol Andrej.

Rozosmial som sa a poznamenal: „Keby som ju tak mohol ukázať chalanom v škole.“

„Požičiam ti ju, ak mi dovolíš zajazdiť si na tvojom skejtborde,“ povedal nadšený Lukáš.

„Dobre,“ povedal som.

„Samo, ty si sa zbláznil?“ spýtal sa Andrej. „Táto vecička vyzerá ako naozajstná. Ak ju ukážeš v škole, niekto si môže myslieť…“

„Robíš si zbytočné starosti. Jediná vec, ktorá im môže prekážať, je to, že prídem neskoro. Tak poďme!“

Strčil som pištoľ do batoha, v ktorom som mal aj veci na výlet. Poobede sme totiž mali ísť so strýkom Karolom na výlet.

* * *

Zdalo sa mi, že školský zvonček je pokazený. Keď konečne zazvonilo na prestávku, vybehol som z dverí.

„Mišo,“ zakričal som na jedného zo spolužiakov, „poď sa pozrieť, čo mám.“

„Samo,“ zašepkal Andrej nervózne, „myslím, že by si mal radšej počkať a ukázať mu to, až keď budeme za školou.“

Štuchol som Andreja, nech je ticho, a vytiahol som pištoľ. Okolo nás sa zbehol hlúčik zvedavých chlapcov.

„Samo,“ šepkal mi do ucha Andrej, „jeden z učiteľov nás pozoruje. Mali by sme…“

„Prestaň,“ povedal som mu nazlostene a radšej som pištoľ schoval. „Poďme,“ zakýval som rukou na chlapcov a vybrali sme sa domov.

Keď sme vyšli zo školského dvora, Andrej si vydýchol.

„Zastavíme sa na malinovku?“ spýtal sa, keď sme išli okolo potravín. „Máme čas.“

Zaplatili sme a uberali sa von. Andrej zrazu zmeravel.

„Čo sa stalo?“ spýtal som sa.

„Samo, videl si toho chlapa?“

„Ktorého?“

„Toho, ktorý nás pozoroval už v škole.“

Už ma to naozaj nazlostilo. „Andrej, ty si úplný blázon! Ak si stále myslíš, že každý ide po nás…“

Práve v tej chvíli pred obchodom zastavilo policajné auto. Andrej vypleštil oči. „Nejdú po nás. To je len…“

Ale dvaja policajti vystúpili z auta a šli priamo k nám.

„Prepáčte, chlapci,“ povedal jeden z nich vážne, „dostali sme správu, že dvaja mladiství majú u seba nebezpečnú zbraň, preto vám musíme urobiť osobnú prehliadku.“

„Jasné,“ povedal som pokojne a zdvihol ruky hore. Nemal som strach o pištoľ, veď to bola iba hračka. Mohol si ju pozrieť ktokoľvek. Žiadny problém.

Policajti prehľadali nás a potom naše tašky. Jeden z nich pomaly vytiahol pištoľ, ktorú som si požičal. Andrej zbledol.

„To je hračka môjho malého bratranca,“ povedal som ľahostajne. „Je to napodobenina deviatky.“

Policajti letmo pozreli na ostatných chlapcov. Jeden z nich vytiahol vysielačku. „Dvaja mladiství prichytení pri pokuse o krádež. Hláste na štáb.“

„Čo?“ skríkol som. Náhle ma jeden z nich udrel, ruky mi dal za chrbát a nasadil na ne putá. „Čo to robíte?“ kričal som. „Počkajte! To je len hračka! Ako by sme sa mohli pokúsiť o lúpež s hračkárskou pištoľou?“

„Veľa krádeží, ktoré majú na svedomí mladiství, boli urobené práve s takouto zbraňou,“ povedal tvrdo policajt. „Obete sú zvyčajne v panike a nedokážu v tej chvíli rozoznať, že je to len hračka – a deti si zoberú, čo chcú.“

„Ale nemáte nijaký dôkaz!“

Policajt zdvihol obočie. „V batohu máš aj nejaké šaty. Vyzerá to tak, akoby si sa chcel potom prezliecť, aby ťa nikto nespoznal. Možno si nevinný, ale zatiaľ sa mi to nezdá pravdepodobné.“

Začal som sa naozaj báť. Policajt ma strčil do auta k Andrejovi, ktorý mal tiež ruky v putách. Vyzeral zúfalo.

„Veď sme len deti. Nechceli sme nič kradnúť!“

Zízal som von oknom. Na policajnej stanici nás previedli dlhou chodbou a schodiskom, až sme sa ocitli v malej miestnosti, kde nám jeden z nich zložil putá.

„Vaše občianske preukazy!“

Vytiahol som z vrecka preukaz a podal mu ho. To isté urobil Andrej.

„Poďte za mnou!“ Šli sme za ním ku veľkým kovovým dverám, ktoré mali malé zamrežované okienko. Musel som byť bledý ako stena. „Prosím, dovoľte nám zavolať domov. Oni…“

„Ticho,“ povedal policajt ostro. Strčil nás do tmavej cely. Zabuchol dvere a zamkol ich. Schmatol som mreže a vykríkol: „Počkajte!“

Ticho.

„Samo,“ cedil Andrej cez zuby, „ak sa niekedy odtiaľto dostaneme, zabijem ťa!“ Nepochyboval som o tom.

Andrej začal chodiť hore-dolu po miestnosti. „Musíme sa odtiaľto dostať! Nikto sa nedozvie, kde sme boli!“

Prikývol som. „Naši rodičia si možno myslia, že sme so strýkom Karolom na výlete a strýko si zas myslí, že sme pri rodičoch.“ Ach, Bože, pomôž nám, modlil som sa. Čas pomaly plynul.

Zrazu sa otvorili dvere. „Chlapci, poďte!“ prikázal nám policajt. Keď sme prišli do kancelárie, vrátil nám tašky i preukazy.

„Môžeme odísť?“ spýtal som sa tenkým hláskom. Prikývol. Obaja sme bez slova odišli. Keď sme už boli na ulici, Andreja pochytil náramný hnev. „Ako to mohli urobiť?“ kričal. „Ako nás mohli zavrieť do väzenia bez príčiny! Taká nespravodlivosť!“

Nepočúval som ho. Bol som rád, že sme sa odtiaľ dostali. Andrej celú cestu hromžil. Zastavili sme sa až pred domom strýka Karola. Andrej sa spýtal: „Myslíš si, že sa nazlostí?“

Ani som mu nestihol odpovedať, pretože práve v tej chvíli sa dvere rozleteli a v nich sa objavil strýko. „Kde sa túlate? Vaši rodičia už zomierajú od strachu a ja vás už dve hodiny hľadám po všetkých susedoch!“

„Nuž, to je dlhý príbeh,“ prehltol som.

„Sadnite si, kým zavolám vašim rodičom,“ zahundral.

Rodičia o chvíľu dorazili. Keď nás dostatočne vyobjímali, vyrozprávali sme im, čo sa nám prihodilo.

Aj sme sa z toho zasmiali, s výnimkou Lukáša, ktorý sa hneval, že nám polícia nevrátila jeho pištoľ.

„Už ti pištoľ nikdy nepožičiam!“ povedal Lukáš.

„Už ju ani nechcem,“ povedal som mu. To, čo som s ňou zažil, mi úplne stačilo. Iste, bola to len hračka, ale zbrane sa vyrábajú na zabíjanie ľudí. Prečo sa hrať s takou vecou? Násilia je v tomto svete dosť. Aj keď som na to prišiel až vo väzenskej cele, predsa som len rád, že som si to uvedomil a rozhodol sa skončiť s tým.


Zdieľať: