Južný pól je pomyselný bod vzdialený 90° južne od rovníka, kde sa hviezdicovito zbiehajú všetky poludníky. Leží na rovnej, nevýraznej plošine v srdci Antarktídy. Aby na tejto ľadovej škvrne zastal prvý človek, muselo mnoho mužov prekonať neuveriteľné útrapy, prejaviť nezlomnú odvahu a nejeden zaplatil polárnej krajine najkrutejšiu daň – položil vlastný život.

Začiatkom 20. storočia sa na pól začali nezávisle od seba chystať dvaja bádatelia – Nór Ronald Amundsen a Angličan Robert F. Scott. Z ich cesty na južný pól sa stali dramatické preteky.

Kým Scott sa stal polárnym bádateľom pomerne neskoro, Amundsen šiel od mladosti za jediným cieľom. Pokiaľ ide o skúsenosti z polárnych oblastí, schopnosť organizovať expedície a vrodenú odvahu, nikto sa mu nevyrovnal.

Amundsena viedla jediná myšlienka: dosiahnuť pól. Túto túžbu znásobovala aj obava, že ho niekto predbehne. Scott chcel takisto dobyť pól, no zároveň vedci v jeho výprave chceli získať na ceste čo najviac nových poznatkov.

Amundsenovou najväčšou výhodou bolo ľahké a teplé oblečenie. Počas svojej zimnej plavby severozápadným priechodom odpozoroval od Eskimákov, že sa proti zime a vetru chránia jednoduchými kožušinovými odevmi, ktoré nosia jeden na druhom. Tak boli Amundsen a jeho priatelia teplejšie vystrojení v ľahkom a odolnom šatstve vážiacom asi 4,5 kg ako britská expedícia so špeciálne navrhnutým odevom, ktorý mal však dvojnásobnú hmotnosť a nikdy sa úplne nevysušil. Ďalšou Amundsenovou výhodou boli znamenití ťažní psi, ktorí za prvé štyri dni výpravy prešli takmer 150 km. Pre Scotta boli ťažké poníky skôr príťažou, pretože sa zabárali do snehu, veľmi trpeli zimou a jemným snehom, ktorý im vnikal hlboko do hustej srsti.

Scott, ktorý vyrazil zo svojho základného tábora po Amundsenovi, natrafil na Rossovom pobrežnom ľade na horšie podmienky a napredoval pomalšie, než očakával. Letná snehová búrka, ktorá trvala od 9. do 12. decembra, ho odsúdila k nečinnosti. Keď sa konečne pohli ďalej, poníky sa vbárali až po brucho do snehu. Museli ich neľútostne poháňať. Za pätnásť hodín pochodu však postúpili tak málo, že Scott musel dať pár zvierat, ktoré tieto útrapy vydržali, zastreliť. Čas, ktorý stratil štvordňovou snehovou búrkou, mu teraz veľmi chýbal. Nešlo už iba o preteky s Amundsenom, ale aj s blížiacou sa arktickou zimou.

Na Nový rok 1912 si Scott optimisticky napísal do denníka: „Už len 315 km nás delí od pólu a máme ešte hojnosť potravín!“ O tri dni nato, keď sa pripravoval na posledný rozhodujúci útok, rozšíril pôvodne stanovenú štvorčlennú skupinu o ďalšieho muža. Rozhodnutie vziať na pól jedného človeka navyše bolo vari Scottovou najväčšou chybou. Všetko mal totiž pripravené pre štyroch, nie pre piatich ľudí.

Potom sa počasie zhoršilo. Scott bol ešte stále optimistický a pevne veril, že dosiahne pól prvý. 15. januára si zapísal do denníka: „Je to nádherná myšlienka, že už len dva dlhé pochody nás privedú na pól. Musíme to stoj čo stoj dokázať. Straší ma len tá možnosť, že by tam zaviala nórska vlajka pred našou.“

Po tomto dni boli však jeho zápisky v denníku trpké a zúfalé. „Popoludní sme vyrazili v radostnej nálade. Mali sme bezpečný pocit, že na druhý deň dosiahneme cieľ. Po dvoch hodinách namáhavého pochodu objavil Bowers, ktorý mal ostrý zrak, niečo, čo vyzeralo ako ukazovateľ cesty. O pol hodiny nato uvidel tmavý bod… Náhlivo sme tam dopochodovali a našli sme čiernu vlajku pripevnenú na kostre od saní. Nablízku bolo opustené táborisko… To nám povedalo všetko. Nóri nás predstihli a sú na póle prví. Je to pre mňa strašné sklamanie a veľmi ľutujem svojich druhov.“

17. januára 1912 Scott dosiahol pól, kde našiel Amundsenov stan a list. Vyčerpaní a smutní Angličania postavili kúsok od Amundsenovho stanu ľadovú pyramídu, rozvinuli britskú vlajku a odfotografovali sa. Pre Scotta, ktorý roky sníval o tom, že bude stáť na južnom póle prvý, to bol trpký a ťažký úder. „Je to strašné miesto…,“ napísal. „Teraz už len rýchlo domov a bojovať. Dokážeme to?“

Pokračovanie zajtra…


Zdieľať: