V septembri roku 490 pred n.l. sa pri meste Maratón odohrala bitka medzi Grékmi a Peržanmi. Počtom menšie grécke vojsko zvíťazilo. Ďalšie perzské vojsko však bolo na ceste proti mestu Atény. Gréci v Maratóne si uvedomili, že obyvatelia Atén nie sú vojaci, preto ich môžu Peržania ľahko premôcť. Vedeli aj to, že keby sa dopočuli správu o ich víťazstve, zrejme by ich to povzbudilo, postavili by sa nepriateľovi na odpor a vydržali by, kým nepríde posila.

Preto, ako hovorí legenda, jeden grécky vojak bežal z Maratónu až do Atén. Utekať 42 kilometrov maximálnou rýchlosťou nie je maličkosť. Aj pre tohto vojaka to bolo osudné. Dobehol do Atén a keď už padal na námestí na zem, z posledných síl ešte stíhol zvolať: „Radujte sa! Zvíťazili sme!“

Život kresťana sa podobá maratónskemu behu, nie krátkemu šprintu. Niekedy sa nám zdá, že cieľ je ešte priďaleko. No ako to bolo v tomto príbehu, aj my môžeme druhým priniesť posolstvo o nádeji a víťazstve.

Pavel, ktorý je autorom veršov na dnes, ich písal vo väzení, kde čakal na popravu. Predsa však napísal: „A teraz ma čaká veniec víťaza, ktorý mi položí na hlavu v deň svojho príchodu Pán, ten spravodlivý sudca. A nie iba mne, ale všetkým, čo túžobne očakávajú jeho príchod.“ To znamená – mne. To znamená – tebe. Zatiaľ však stále bežíme. Ale cieľ je už na dohľad.


Zdieľať: