„Keď obrátim čln k brehu, vyskoč a chyť sa vesla, ktoré ti podám. Toto je dobré miesto na táborenie. Daj však pozor, aby si neskočil do močariny.“

Jožko, ktorému som dával tieto rady, sedí v prednej časti kanoe, vytiahne veslo z vody a trochu povýšeneckým hlasom hovorí: „Zo zásady neleziem v topánkach do bahna a…“ Kanoe však už bolo blízko brehu a Jožko chtiac-nechtiac musel vyskočiť a rýchlo sa chopiť vesla, ktoré som mu podal.

Vyťahujem kanoe na breh. Jožko si medzitým čistí topánky. „Tu chceš prenocovať?“

„Áno, tu!“

Od rána pozorujem, že Jožko má dnes zasa svoj „zásadový deň”! Je to dobrý chlapec. Prežili sme už kadečo na svojich potulkách po rovníkovej Afrike. Keď ho však „chytí” jeho povestný zásadový deň, lepšie je nevšímať si ho.

Z kotlíka nad ohniskom sa šíri príjemná vôňa. Vyťahujem z batohu vrecko s tabakom. „Dáš si?“

„Dobre vieš, že nefajčím! To je moja zásada!“

„Ale choď kdesi s tými tvojimi zásadami. Veď to človeku ide na nervy. Aha, po prúde pláva kanoe! Hej! Kamaráti!“

Šikovným manévrom zvrtne mladý muž kanoe k brehu. O chvíľu spolu živo diskutujeme. Dvaja mladí muži sú Argentínci, hľadači diamantov. Po rieke S. Francisco sa plavia prvýkrát. Dozvedáme sa, že majú naponáhlo. Dopočuli sa o veľkých náleziskách diamantov na dolnom toku rieky. Chcú tam doraziť čím skôr, aby im vraj niečo zostalo. Všetko nasvedčuje tomu, že bude jasná noc, preto sa rozhodli plávať aj v noci. Sú to príjemní a odvážni chlapci. Pozývajú nás, aby sme šli s nimi.

Mne sa ich návrh celkom pozdáva. Obraciam sa na Jožka. „Jožko, azda by sme mohli. Budeme plávať spolu! Za nočného chládku to bude krásne dobrodružstvo, čo ty na to?“

„Ak máš chuť, tak choď! Ja mám toho dnes už dosť. Pozri na tie mozole na rukách! A okrem toho – taký silný prúd! Každý musí vedieť, že rieka má veľký spád. Ja sa v noci nikam nepustím! Nikto z nás to tu nepozná a ja nikdy neleziem tam, kde to nepoznám! A už vôbec nie v noci! To je moja zásada!“

Bodka, výkričník! Nikto na svete by Jožka neprinútil, aby sa vzdal svojich zásad. Po polhodine sa s nami Argentínci rozlúčili a odplávali.

Noc nám uplynula pokojne a hneď na svitaní sme sa pripravovali na ďalšiu cestu.

„Tí Argentínci sú už dobrých 50 kilometrov pred nami! Bola taká krásna, jasná noc. Mali sme ísť s nimi. Ale kdeže, ty s tvojimi zásadami…“ pokúšam Jožka, ktorý má už zas dobrú náladu, milo sa usmieva a utešuje ma: „No, no! Boli by sme sa museli striedať vo veslovaní a takto sme sa aspoň poriadne vyspali! Teraz sme ako rybičky. Cez deň sa predsa len inak pláva ako v noci!“

Sme už niekoľko hodín na ceste. Prúd rieky je náramne silný. Aj keď sa z opatrnosti držíme pri ľavom brehu, naše ľahké plavidlo aj tak letí ako šíp. Neraz musíme napnúť všetky svaly, aby sme bezpečne prešli divokými perejami, v ktorých sa vo vodnej pene ukazujú ostré kamene. Zrazu sa nám zazdalo, akoby v diaľke – hrmelo.

„Jozef, počuješ to?“

„Počujem! Tam, za tou zátokou niečo bude! Zaveslujme ku brehu! Rýchlo, rieka tu má hlboké koryto!“

Po veľkej námahe prekonávame prúd a tesne pred zákrutou sa zachytávame konárov nad rieku sa skláňajúceho stromu. Konečne sme na pevnej zemi a vyťahujeme kanoe na súš.

„Vylezieme na ten pahorok. Tam bude určite dobrý rozhľad. Pozrieme sa, ako to vyzerá s riekou!“

Vyliezame na skalnatý útes a pred naším zrakom sa objaví – vodopád! Tesne za zákrutou padá voda do hĺbky asi 40 metrov. Ten, kto sa dostal do prúdu v strede rieky, je stratený! Zdolať silný prúd je nemysliteľné. Rovnako nemožné je zachytiť sa hladkých skalných stien. Takmer súčasne vykríkneme: „Argentínci!“ Jožko mlčky ukazuje na nejaký dlhý predmet, ktorý leží asi sto metrov pod vodopádom.

Mačetami sme si urobili cestičku krovím a zostúpili sme pod vodopád. Onen dlhý predmet bolo kanoe, prerazené na niekoľkých miestach! Spoznali sme ho. Patrilo dvom Argentíncom. Ich loď strhol mocný prúd, ocitli sa v koryte rieky a potom sa zrútili do hĺbky.

Hoci sme prehľadali celé okolie, po mužoch sme nenašli ani stopu. Naše kanoe sme zniesli po chodníku a pokračovali v ceste. Poobede sme našli ešte zlomené veslo a klobúk.

Chcel som klobúk vyloviť, ale Jožko mi v tom zabránil. Nezabudol mi opäť pripomenúť jednu zo svojich zásad: „Načo ti je ten klobúk? Nebudeš predsa nosiť na hlave klobúk po utopencovi! To je moja zásada!“

Už-už som sa natiahol, aby som Jožka trochu štuchol veslom do rebier, ale vtom som si spomenul, že to bola práve jeho zásada, ktorá nás zachránila pred nebezpečnou nočnou plavbou. A už som ani nemukol.