„Prísť okamžite, keď ťa niekto volá, je ešte stále jedno z našich domácich pravidiel – aj keď už nie si malý chlapec,“ trvala na svojom mama. Braňo odišiel zamračený do svojej izby a začal si z lega stavať auto.

O dva dni sa k nemu prišli hrať chlapci od susedov – Jožko a Marek. Kým sa oni spolu hrali s legom v Braňovej izbe, vbehla zadným vchodom dnu Matilda, mamina pomocníčka, celá rozrušená.

„Pani!“ kričala na mamu. „Prišli sťahovavé mravce!“

Mama sa ponáhľala na zadnú verandu. Uvidela široký pás tisícok a tisícok mihotajúcich sa červených sťahovavých mravcov. Spomenula si, že o nich čítala, že vraj keď sa vyroja, dokážu zožrať kravu do kostí za niekoľko minút.

„Jožko! Marek!“ zavolala susedka z predných dverí na svojich chlapcov. „Poďte sa naobedovať!“

Títo chlapci však mali jeden zlý zvyk – utiecť preč, keď ich volala mama. Tak aj teraz naschvál vybehli zadnými dverami so smiechom preč – a Braňo za nimi.

„Chlapci, stojte!“ zakričala Braňova mama z verandy ostrým hlasom.

Braňo, s ťažkým povzdychom a zamračenou tvárou sa zastavil. No Jožko a Marek bežali ďalej – a priamo tam, kde boli sťahovavé mravce. Zrazu sa ozvali výkriky bolesti. O chvíľu už obidve mamy i Matilda vyťahovali zo šiat i z kože chlapcov roj mravcov.

Keď sa Braňo spolu s mamou pozerali za plačúcim Jožkom a Marekom, ako odchádzajú so svojou mamou, mama Braňa objala a povedala: „Som na teba pyšná, že si sa zastavil, keď som na vás zavolala.“

„Mami,“ povedal Braňo, „aj ja som rád, že u nás platí takéto pravidlo.“

Náš milujúci nebeský Otec nám tiež dal desať pravidiel. Voláme ich Desatoro. Ak sa rozhodneme poslúchať ich, ako to robil aj Braňo (aj keď mu to nebolo vždy po vôli), budeme v živote šťastnejší a bezpečnejší.


Zdieľať: