Raz v noci na párty som chcel vyskúšať halucinogénne huby. Zo začiatku to vyvolávalo príjemné pocity eufórie. Ale potom prišli halucinácie. Okolo seba som videl množstvo očí, ktoré na mňa nepriateľsky civeli. Zdalo sa mi, že ma všetci moji kamaráti ma chcú zabiť. Všetko sa so mnou začalo krútiť. Videl som, ako ma ukladajú do truhly a cítil, ako mi srdce zúfalo bije pod košeľou.

Žeby som zomieral? Úplne šokovaný a zmätený som prosil priateľov, aby ma zaviezli pred dom mojich rodičov. Keď mama otvorila dvere, zbledla na smrť. „Čo je s tebou?“ opýtala sa prestrašene. „Mami, zomieram! Ja sa zbláznim, zomieram!“ opakoval som dookola a držal sa jej trasúcimi rukami.

Rýchlo zavolala záchranku. Dorazila sanitka a policajti. Mama bola úplne hysterická. Môj mladší brat so sestrou sa s hrôzou prizerali, ako ma policajti spútali a naložili do sanitky. Lekári mi vypumpovali žalúdok, aby ma zbavili drog.

To, že som bol tak blízko smrti, ma na niekoľko týždňov vyliečilo z drog. Stále som sa však cítil opustený a nepotrebný. Keď ma raz večer moja kamarátka Daniela pozvala na párty, šiel som bez váhania. Len čo som vstúpil dnu, hneď som sa cítil ako doma. „Daj si trocha,“ ponúkla ma Daniela. Chcel som povedať nie, ale nedokázal som odolať. O chvíľu som sa už vznášal. Prečo s tým nedokážem prestať? To je hrozné!

„Pomóóc, nemôžu sa pohnúť!“ kričala Daniela z kúpeľne, kde dvaja chalani ležali na dlážke úplne stuhnutí a nemo hľadeli do stropu. „Čo do seba napchali?“ pýtal som sa chlapca, ktorý sa ich snažil prebrať. „Dali si extázu,“ odpovedal. „Asi sa predávkovali!“ Zmocnila sa ma hrôza. Aj ja som mal v sebe extázu. Že by som aj ja mal skončiť takto alebo ešte horšie? Už raz som ušiel hrobárovi z lopaty, koľkokrát si ešte budem zahrávať so smrťou, kým si ma zoberie?

Vedel som, že musím niečo urobiť. Ak toto prežijem, hneď s tým prestanem! Utiekol som odtiaľ. Zatvoril som sa v kuchyni a hlavu zaboril do dlaní. Pred očami som mal tých dvoch chlapcov v kóme. Takto som mohol dopadnúť aj ja. Zrazu sa ma zmocnili pocity sebaľútosti. Prečo sa toto všetko muselo stať práve mne? Potom som zrazu pochopil, že na vine som si ja sám. To všetko preto, že som slabý a slabý som preto, lebo som Boha vyhnal zo svojho života. Kľakol som si a prosil som: Pane, prosím, odpusť mi! Veľmi som zhrešil, je mi to tak ľúto. Prosím ťa, pomôž mi!“ Celé hodiny som takto vylieval všetku bolesť a trpkosť zo svojho srdca. Boh ma vypočul a dal mi novú odvahu. Zdvihol som telefón a zavolal rodičom. Prosil som ich, aby mi pomohli.

Cesta k slobode

Mamina známa nám poradila kresťanskú organizáciu, ktorá pomáhala mladým narkomanom. Keď som sa dozvedel, že by som tam mal ísť, dostal som strach. Ako to všetko zvládnem, odtrhnutý od domova, priateľov aj od drog? Priviezli ma tam a ja som sa len modlil, aby som vydržal a aby mi tento pobyt vrátil pokoj a rovnováhu. Jim, vedúci strediska, rozohnal všetky moje obavy z nového prostredia. „Nebuď nervózny. Upokoj sa. Nie som tu preto, aby som ťa odsudzoval, ale aby som ti pomohol.“ Počas skupinovej terapie sme s ostatnými otvorene hovorili o svojich pocitoch a sklamaniach zo života pod vplyvom drog. Veľmi dobre som im rozumel, pretože ich príbehy boli podobné môjmu.

Raz sa ma Jim opýtal: „Čo sa v tvojom živote zmenilo odvtedy, čo si prestal brať drogy?“

„Keď som ich bral, stále som mal pocit prázdnoty,“ vysvetľoval som. „Teraz je moje srdce plné Božej lásky.“

„Čo to znamená?“ pýtal sa Jim ďalej. Zatvoril som oči a premýšľal som.

„Je to akoby som predtým prestal žiť a dýchať. Ale teraz, keď som sa vrátil k Ježišovi, mám pocit, akoby ma prebral späť k životu.“


Zdieľať: