Eric Fellman rozpráva, ako sa na svojej ceste po Číne stretol s istými manželmi. „Môj priateľ ma vzal so sebou na návštevu k mužovi, ktorý bol nedávno prepustený z väzenia. Vnútorný hlas mi nahováral, že mu mám doniesť Bibliu a nejakú literatúru, ale ja som váhal. Pokúšal som sa to zamaskovať, pretože som sa bál čínskych zákonov.

Otvoril mi asi šesťdesiatročný Číňan, s takmer dvakrát ohnutým chrbtom. Srdečne sa na mňa usmial. Voviedol nás do skromne zariadenej izby. Žena, asi rovnakého veku ako muž, nám doniesla čaj. Keď sa usmiala, nemohol som si nevšimnúť, že sa chytili za ruky a milo sa na seba usmiali. Zrejme si všimli môj nechápavý pohľad, pretože o chvíľu sa obaja zachichotali.

„Prečo sa smejú?“ spýtal som sa priateľa.

„Nič sa nestalo,“ odpovedal mi. „Len chcú, aby si vedel, že je všetko v poriadku. Sú to vlastne novomanželia.“

Dozvedel som sa, že zásnuby mali v roku 1949, keď tento muž študoval na teologickom seminári. V deň ich svadby však čínski komunisti zavreli seminár a všetkých študentov odviedli do väzenia, kde museli ťažko pracovať. V nasledujúcich tridsiatich rokoch ho mohla jeho nastávajúca navštíviť len raz za rok. Vždy pred jej krátkou návštevou si ho zavolal správca väzenia a povedal mu: „Ak sa zriekneš kresťanstva, môžeš ísť so svojou nevestou domov.“

Rok čo rok im tento muž odpovedal rovnako: „Nie.“ Takmer som tomu nechcel veriť. Ako sa dokázal vzdať svojej rodiny, svojho manželstva a dokonca aj svojho zdravia na taký čas? Keď som sa ho na to spýtal, zostal zarazený. Odpovedal mi: „Ako by som mohol Ježiša zradiť, keď pre mňa toľko urobil?“

Nasledujúceho dňa som do vreciek svojho obleku dal toľko Biblií a rôznej inej literatúry, koľko sa len vmestilo. Rozhodol som sa všetko im podarovať. Aj keď som sa obával možných následkov, Boh to zariadil tak, že môj oblek nikto nekontroloval.


Zdieľať: