Garry bol známou osobnosťou celého Severu. Do týchto končín prišiel ako mladý, zdravý muž. Počas svojho štyridsaťročného pobytu na Severe prešiel a prehľadal stovky kilometrov skál, roklín a riečísk. Pravdaže, našiel niekoľko zlatých ložísk. Jedno miesto bolo dokonca nazvané po ňom. Vcelku však jeho nálezy sotva stačili na to, aby si zaobstaral živobytie. Niekedy sa vrátil s niekoľkými librami zlatého prachu vo vreckách, ale väčšinou prišiel naprázdno, ba aj hladný! Dnes bol Garry už starec!

V krčme sedela pestrá spoločnosť – hľadači zlata, povaľači a iný výkvet Severu. V meste opäť nastal zhon po zlate. Našlo sa zlato! Našlo sa zlato! Zlato! Kde!? Kde?… Vraj v horách pri rieke Modrá voda. To stačilo, aby mesto ožilo. Po uliciach sa začali motať muži s batohmi, z ktorých trčal rýľ.

Garry bol vo svojom živle! Jeho starecké oči sa rozsvietili neobyčajným ohňom. Behal od jedného známeho k druhému. Tu si požičal starý batoh, tam nejaké peniaze alebo náradie. Kto mohol, starému Garrymu pomohol. Tento starý veterán predsa nemohol neísť. A Garry šiel. Na ohnutom chrbte vliekol do skál svoj batoh! Za žltým šťastím sa vybral azda po päťdesiatykrát. Čo keď ho nájde práve teraz?

Prešlo niekoľko týždňov. Mnohí sa už vrátili späť. Bol to falošný poplach, vyvolaný pravdepodobne chytrými obchodníkmi, ktorí sa chceli zbaviť svojich zásob. Stačilo len vykríknuť – zlato!

Starý Garry sa stratil v horách. Hovorilo sa, že možno tam niekde aj zomrel. Až jedno popoludnie sa objavil nejaký zúbožený starec. Bol to Garry! Na smrť vyčerpaný. Mal za sebou dlhú cestu. Ponáhľal sa, takmer bežal… „Ľudia! Zlato! Zlato! Vagóny zlata! Milióny!“ kričal na tých, ktorí ho poznali. Každý sa ponáhľal za ním. Sotva lapajúc po dychu vošiel do krčmy. „Zlato! Garry sa vrátil! Našiel zlato!“ Garry stojí obklopený mužmi a ukazuje: „Tu! Pozrite sa!“

Každý žasne! Garry drží v rukách hrudu zlata veľkú ako slepačie vajce. „A takých je tam plno! Plno! Hľadal som to štyridsať rokov! Teraz som konečne milio…“ Garry nedokončil vetu. Zapotácal sa… „Garry! Kde to je?! Hovor!“ volá niekoľko hlasov odrazu. Garry sa oprie o stôl a hľadí akosi neprítomne, akoby z iného sveta, na veľký nuget vo svojej dlani. Jeho pery šepkajú: „Je to najväčšie ložisko zlata… aké bolo kedy… nájdené… Je to na juh od…“ Pod Garrym sa podlomili kolená a klesol na zem!

V miestnosti zavládlo hrobové ticho… Niekoľko mužov sa skláňa ku Garrymu. Jeden z nich si dáva dolu klobúk! Garry je – mŕtvy! Na tvári mŕtveho muža je spokojný úsmev. Našiel zlato a – konečne pokoj…


Zdieľať: